CENA AKADÉMIE 2021/22 A 2022/23 - OKRUH BRATISLAVA 2
Komisia ADT Západ v zložení Dagmar Bednáriková, Lucia Galdíková, Alexandra Rychtarčíková, Karol Rédli a Miro Zwiefelhofer hodnotili deväť inscenácií, ktoré prihlásili do súťaže o Cenu ADT štyri divadlá: Činohra Slovenského národného divadla: 24, Špina Koncert na želanie, Kocúrkovo; Mestské divadlo Pavla Országha Hviezdoslava: Generácia Z – Fantomas, Pressburger fight club; Jedným dychom: Reproducent, Márnosť; Túlavé divadlo: Podivuhodné hodiny literatúry Hany a Matúša.
Z pohľadu typológie súborov ponúkol okruh Bratislava 2 širokospektrálne zastúpenie. Od Činohry Slovenského národného divadla, ktoré má zo svojej podstaty špecifické postavenie, cez Mestské divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, reprezentujúce na Slovensku pomerne zriedkavý fenomén divadla zriaďovaného mestom, až po predstaviteľov nezriaďovanej scény v podobe Túlavého divadla pracujúceho s princípmi založenými primárne na dramatickom texte a zoskupením Jedným dychom, ktoré pracuje s princípmi site specific a pohybového a tanečného divadla. Napriek tejto heterogénnosti, však predmetné inscenácie sledujú všeobecný trend našej scény posledných rokov v podobe dôrazu na uvádzanie autorskej tvorby. Jediným súborom, ktorý do súťaže neprihlásil výlučne autorské texty je Činohra SND. Špecifickým prípadom, ktorý stojí za vysvetlenie, sú pritom Kocúrkovo a Koncert na želanie.
Tekuté hranice autorstva
V prvom prípade totiž text vychádza z predlohy Jána Chalupku, v konečnom dôsledku však ide o autonómny text autorov Rastislava Balleka a Petra Pavlaca. „Do inscenačného textu zakomponovali autori konceptu a scenára okrem emblematického Kocúrkova aj 11 ďalších textov, ako napríklad frašku Trinásta hodina či hru Trasoritka. Na celú problematiku nášho štátu či národa, ako akéhosi chaotického Kocúrkova, sa teda pozreli zo širšej perspektívy. Ako jeden z motívov využili priamo postavu autora Jána Chalupku (v podaní Róberta Rotha), jeho pôsobenie v pozícii farára i súkromný život – lásku k šľachtičnej Babette von Wieland, ktorej naplneniu však bránilo rozličné sociálne postavenie.“
Textovú mnohovrstevnatosť aj v nadväznosti na režijnú interpretáciu (najmä, ale nie len, vo výtvarnej rovine) pritom členovia komisie reflektovali pomerne rôznorodo. Otázkou je napríklad čitateľnosť celého tvaru pre diváka bez detailnej znalosti Chalupkovho diela. „Ballek vedome pracuje s postmodernými prvkami, nebojí sa zájsť i do prehnanej, až gýčovej estetiky, miešať štýly, žánre. Výsledkom je reinterpretácia slovenskej klasiky, ktorej dáva celkom novú formu a rozširuje tiež jej obsahové naplnenie. Inscenácia je vizuálne i formálne svojská a podnetná, avšak na divákov kladie celkom vysoké nároky. Je ťažko čitateľná a dešifrovateľná, jej jednotlivé časti režisér priamočiaro nespája, je nutné, aby si spojivo našli samotní diváci.“ Aj počas stretnutia komisie bola táto téma jednou z ústredných motívov diskusie medzi jej členmi. Na jednej strane rezonoval postoj, že „Pútavá je aj vizuálna zložka, pričom tvorcami scény a kostýmov sú Michal Lošonský a Katarína Holková. Scéna miestami doslova útočí na už tak pokúšané zmysly divákov, ktorí sťažka dekódujú obsah cez náročný chalupkovský archaický jazyk. Je to však práve vizuálna zložka, ktorá svojou mnohovrstevnosťou a farebnosťou dokáže doviesť do konca inscenácie aj „potenciálne rezignovaných divákov“. Režijno-dramaturgický koncept v previazaní na výtvarné riešenie však vyvolal aj odlišné reakcie. „V druhej časti inscenácie sa situácia totálne mení v hudobno-zábavnú šou. Herci sa evidentne cítia v postavách dobre, predvádzajú svoje výborné spevácke schopnosti, všetci sa zabávajú pri zábleskoch diskoguľe.
Dej sa teda posunul o nejaké to storočie dopredu - ale kam? A prečo? Sú to sedemdesiate normalizačné roky, kedy takýto druh zábavy rozkvital? Demiurg sa čulo pohybuje po javisku bez kontextu (alebo v nepochopenom kontexte), kostým z prvej časti si na scéne aj prezlieka.“ Principiálna zhoda však nastala v otázke hereckej interpretácie jednotlivých postáv. Či už ide o hutné konštatovanie, že „Výborné výkony hercov zostávajú, ale to pravdepodobne nestačí …”, alebo rozsiahlejšie formulovaný názor: “Okrem aktuálnej výpovede o nemennom stave slovenskej spoločnosti treba vyzdvihnúť herecké výkony. Herecký kolektív (Gregor Hološka, Ondrej Kovaľ, Michal Noga, Roman Poláčik, Jakub Rybárik, Martin Šalacha) stvárňuje postavy z Chalupkových hier. To, že ide miestami až o akési panoptikum, podporuje humorne expresívny prejav a výstižná skratkovitosť či až modelovosť v uchopení typov postáv. Tento kolektív sa v druhej časti … mení na skupinu John Cottage Band, ktorá pokračuje v nepriamej ironizácii a výsmechu. Interpretovať „Slovensko ako lacný hudobný žáner“ je možné aj vďaka hereckému prístupu, ktorý si ponecháva svoju vážnosť a intelektuálnosť a nesnaží sa o prvoplánovú komiku. Táto skupina hercov strávi na javisku väčšinu času, a to vrátane asi 20 minútového koncertu či prirodzeného prechádzania zo slovenského do českého, maďarského, nemeckého a latinského jazyka, keďže tvorcovia sa rozhodli pracovať aj s pôvodnou verziou Chalupkových hier. Herecky ide teda doslova o koncert.”
Celkovo sa však v konečnom dôsledku komisia zhodla, že *“Inscenácia je príliš náročným konceptuálnym umením, v ktorom je rébus postavený na rébuse, až je divák nechaný úplne napospas osudu. Vedenie divadla tento problém riešilo dramaturgickým úvodom, ktorý pridali pred predstavením, avšak vysvetľovanie inscenácie, či už v bulletine alebo v úvodnom príhovore je vždy nešťastnou voľbou.“
Z pohľadu autorstva, konkrétne vzťahu medzi pôvodnou predlohou a inscenačným textom, je rovnako zaujímavá druhá z vyššie spomenutých inscenácií – Koncert na želanie. Pôvodný koncept nemeckého dramatika Franza Xavera Kroetza totiž prešiel pre potreby bratislavského uvedenia niekoľkými zmenami. V prvom rade „Tvorkyne Kamila Polívková a Miriam Kičiňová pristúpili, na rozdiel od pôvodného libreta, k multiplikácii ženskej postavy. V spolupráci s výtvarníkmi Antonínom Šilarom a Zuzanou Scerankovou vytvorili na javisku tri samostatné priestory a tri paralelné deje troch ženských postáv.“ Rovnako prišlo aj k posunu pri práci s externým elementom, ktorý vstupuje do priestoru samoty ženskej postavy resp. postáv. *„Zvukovú a hudobnú zložku zastrešuje speváčka Katarzia, ktorá sa v inscenácii stáva rozhlasovou moderátorkou bizarne vyznievajúcej relácie Krásne chvíle s Katkou. Témou daného dielu sú huby a ich sociálna štruktúra a komunikácia, v čom vidno jasné paralely k ľudskej ríši. Okrem informácií o hubách však zaznie aj tzv. koncert na želanie – skladby speváčky Katarzie, vytvorené špeciálne pre inscenáciu. „Oslava ríše húb“ je to posledné, čo postavy počujú predtým, ako volia smrť – na rozdiel od húb sú samy a opustené.“*Rozloženie pôvodne jedinej postavy Slečny Raschovej do troch javiskových entít v interpretácii Jany Oľhovej, Ingrid Timkovej a Moniky Hilmerovej reflektovali členovia komisie väčšinou ako divadelne fungujúci prvok. „Vytvorené interiéry bytov aj kostýmy sú hyperrealistické, civilné a do detailov prepracované. Nie je síce jasné, kým konkrétne postavy sú, ale vonkajšie rozdiely sú medzi nimi jasne čitateľné, čo umožňuje ich „kategorizovať“. Konkrétna škatuľka však vo výsledku nehrá rolu, ide jednoducho o bezmennú ženukohokoľvek.“ Ako rovnako podstatné však členovia komisie vnímali, že multiplikácia postáv našla oporu v ich hereckom stvárnení. *„Herecké obsadenie je typologicky rôznorodé, čo napomáha zachyteniu predstavy tragického osudu naprieč sociálne diferencovanou spoločnosťou. Odlišná domácnosť a zariadenie, iný vkus, vlastné zvyky, no napriek tomu všetky tri ženy spája vnútorný pocit nezmyselnosti bytia a otupenosti ich vnímania. Herečky sú mĺkve, ich postavy nemajú čo, a hlavne ani komu povedať.“*Obdobne pozitívne pritom komisia hodnotila režijný hyperrealizmus čitateľný v scénografickom riešení i prístupe ku koncipovaniu mizanscén a hereckého konania. Scénografické riešenie pracuje s filmovým mikrodetailom a dokonalou imitáciou reality. „Plne zariadené tri byty na scéne tvoria tri útočiská protagonistiek. Mohla by to byť skoro až Mundroczovská scéna, kde voda z kohútika tečie, elektrina funguje, sprcha a všetky spotrebiče tiež.“ Predmety v domácnostiach doslova ožívajú, čím sa rozvíja až mysteriózna rovina celého diela. „V rámci režijného konceptu sa pracuje aj s mysterióznosťou – samovoľné otvorenie chladničky a umývačky, zapnutie vysávača, hýbajúce sa papuče – ktorá zintenzívňuje napätie a kladie otázku, či postavy vo svojej izolácii zažívajú sen alebo realitu. V závere po „kolektívnej“ samovražde, ktorá vyznieva o to trýznivejšie, že je spáchaná v tichosti a pokoji, sa nad jednotlivé byty spustia konštrukcie s čiernou látkou a pochovajú postavy do bezmenných hrobiek do zabudnutia.“
Hoci v rámci diskusií komisie zaznelo i hodnotenie: „Možno by sa dalo povedať, že pokus o aktualizáciu nevyšiel“, celkovo prevládali pozitívne ohlasy ako „Inscenácia je prínosná v tom, že divákom otvára nové možnosti sledovania diania na scéne. Od neprítomného slova sa prirodzene pozornosť presmerúva k obrazom a umožňuje spomalenie a sústredenosť vnímania so zameraním sa na nuansy, mimiku, gestá, čo môže viesť k scitliveniu vnímania diania a ľudí okolo nás aj mimo divadla.“ resp. *„Plynutie divadelného času je takmer zhodné so skutočným, čo podporuje autenticitu tvaru a ponor do vnútorného sveta každej ženskej postavy v jej vlastnom osamotení.“*Aj z týchto dôvodov sa nakoniec Koncert na želanie stal jednou z troch inscenácií posunutých do druhej fázy Ceny ADT za okruh Bratislava 2.
Špina ako výnimka
Jediným javiskovým tvarom, ktorého inscenačný text nevznikal resp. nebol výrazne pozmenený počas procesu tvorby je Špina maďarského režiséra a dramatika Bélu Pintéra. Vzhľadom na prihliadnutie k sociálnej téme, ktorú Špina reflektuje možno prenos tohto textu do slovenských reálií vnímať aj ako potvrdenie, že procesy v našej spoločnosti majú s maďarskými obdobné východiská. Hoci aj tu treba pripomenúť, že diskusia členov komisie obsahovala aj otázky *„… či tieto témy naozaj rezonujú v spoločnosti na Slovensku 21.storočia? Veríme viac tým, ktorí nás „oblbujú“ lichôtkami? Máme predsudky? Nevieme narábať s manipuláciou?“*Vo všeobecnosti však nakoniec prevláda názor, že „Pintérov humor a trpké videnie sveta umožnili tvorcom hovoriť o ťaživých témach s pragmatickou ľahkosťou a ponúkli priestor pre groteskné vykreslenie dedinského panoptika postavičiek, z ktorých ani jedna nie je nevinná, a ktoré zároveň reprezentujú univerzálnu ľudskú spoločnosť so svojimi stereotypnými názormi a očakávaniami. Fyzickú aj mentálnu biedu postáv podčiarkuje zároveň minimalistická a realistická vizuálna zložka (scéna a kostýmy Diany Strauszovej). Hudba (Daniel Fischer a Adam I. Kuruc) je zase inšpirovaná do veľkej miery aj ľudovou slovesnosťou a demýtizuje malebnosť kultúrneho dedičstva.“ Ako kľúčový segment pre celkové vyznenie diela nakoniec drvivá väčšina členov komisie označuje kompaktný a atraktívny režijný koncept a jeho realizáciu obzvlášť s ohľadom na režijné vedenie súboru ako aj následnú hereckú interpretáciu. „Inscenácia je založená na kontraste medzi humornými scénami a neskorším ťaživým dianím plným beznádeje. Hercom sa podarilo vystihnúť prekvapivú expresivitu, ktorá odhaľuje hrubosť a krutosť postáv a ponúka tak zrkadlo neprikrášlenej reality. Postavy sa vyjadrujú bez okolkov, až nezvyčajne priamočiaro a neraz aj vulgárne. Pozoruhodné sú výkony Moniky Hilmerovej a Alexandra Bártu ako manželského páru Ireny a Attilu. Obaja kreujú svoje postavy plasticky, dokážu hodnoverne vykresliť ich pozitívnejšie stránky, ale aj prekvapivé zvraty, keď v nich začnú prevažovať tvrdé postoje a na povrch sa dostávajú nelichotivé vlastnosti a prejavy, ako egoizmus, emocionálny chlad, agresivita. Obom hercom sa darí zachovať napätie, nejednoznačný výklad ich postáv a polaritu na osi dobro-zlo.“ Za spomenutie však stojí aj poznámka smerujúca k problematickému prenosu textového humoru. *„Práve cit pre kontrasty a humor boli stránky, ktoré sa inscenátorom nepodarilo stopercentne preniesť a aplikovať na slovenských hercov. Istý náznak irónie síce v inscenácii citeľný bol, ale pôvodný text ponúka ďaleko viac vypointovaných situácií a drobných slovných hier, ktoré sa stratili v dramatickosti javiskových situácií (Pintér je známy tvorbou vlastných neexistujúcich slov a slovných hračiek). Pintérovská poetika nebola úplne správne pochopená, čo však neuberá špecifickosti režijnej pečate Jána Luterána.“*Obdobne ako prakticky pri každej z reflektovaných inscenácii, aj v tomto prípade nemožno tvrdiť, že by komisia v konečnom dôsledku dospela k jednohlasnému a čierno-bielemu názoru. Nakoniec, je to práve názorová diverzita, ktorá dáva celému konceptu ADT relevantnosť. Konsenzus, ku ktorému komisia dospela asi najlepšie vystihuje konštatovanie: „Napriek drobným výhradám je dielo scénograficky a režijne nápadité a neobvyklé. Najväčším pozitívom je vytrhnutie hercov zo Slovenského národného divadla z ich zaužívaných stereotypov a celkový dramaturgický prínos titulu.“
Práve preto, je nakoniec Špina jednou z trojice nominovaných inscenácií za okruh Bratislava 2.
Autorská tvorba ako príspevok do diskusie o spoločenských témach
Široké zastúpenie autorskej tvorby má prirodzene za následok aj široký rozptyl reflektovaných tém a zvolených postupov. Tvorcovia, ktorí sa rozhodnú pre tento typ textového materiálu, môžu prirodzene ťažiť z jeho silných stránok ako napr. možnosť písať postavy priamo na ich predstaviteľov, rovnako však aj čeliť výzvam, ktoré prináša.
Napríklad, že takýto materiál nie je do momentu premiéry overený jeho predchádzajúcim uvedením. V neposlednom rade sú tu samozrejme aj aspekty, ktoré sa podľa spôsobu ich spracovania môžu stať tak devízou inscenácie, ako aj jej slabinou.
Dobrým príkladom je v tomto smere dielo 24, ktoré uviedol činoherný súbor SND ako reakciu na vojenskú agresiu Ruskej federácie proti Ukrajine. „Aktuálnosť tematiky bola nepochybne jedným z dominantných motívov celého skúšobného procesu. Zmena pôvodného plánu uviesť hru s témou rasismu na model inscenácie 24 bola skvelým krokom. Tri herečky a dvaja herci spájajú autentické príbehy ľudí, ktorí utekajú pred aktuálnou vojnou na Ukrajine, so silnou osobnou výpoveďou. V príbehoch odídencov sa divák stretáva s mnohými problémami slovenskej spoločnosti, s rasismom, dezinformáciami, neochotou pomôcť komukoľvek. Okrem interpretácie výpovedí ľudí postihnutých vojnovým konfliktom prinášajú herci svoje vlastné príbehy. Vystupujú z role a rozprávajú divákom o svojich osobných problémoch súvisiacich s kritickými obdobiami posledných rokov, nech už je to pandémia alebo vojna v tesnej blízkosti našich hraníc.” Aktuálnosť témy, ale najmä spôsob tvorby textu sa však nakoniec ukázal aj ako jeho slabina. „Bezprostredná reakcia tvorcov na rozpútanie vojny si vynútila aj istú skratkovitosť pri vzniku inscenačného textu. Ten vznikal kolektívnou formou, podieľali sa na ňom samotní herci, ako aj režisérka Valeria Schulczová či dramaturgička Darina Abrahámová. Tvorivý tím priznane siahol po spravodajských článkoch či iných materiáloch z novín, rozhlasu, internetu… Inscenácia tak vyvoláva otázku, či dokáže byť takýto „Zeitstück“ dielom s univerzálne platnou hodnotou alebo či to je vôbec jeho ambíciou. Ako nájsť autenticitu divadelného zážitku tu a teraz, keď sa realita vojny a prežívania ľudí na Ukrajine mení každým dňom a zdá sa byť omnoho skutočnejšia, emotívnejšia a krutejšia, než je jej javiskový tvar? Ako preniesť utrpenie odohrávajúce sa neďaleko našej krajiny na divadelné dosky dostatočne naliehavo a zároveň tak, aby sa realita zobrazovala divadelným, umeleckým, a nie novinárskym jazykom?“
Diskusia o 24 bola z časti aj o osobných preferenciách členov komisie medzi občianskym a umeleckým aspektom. Vzácna zhoda pritom nastala práve pri pasážach, ktoré sa neviažu na časti prevzaté z médií, ale osobné výpovede hercov a herečiek. *“Na príklade vojny a jej následkov – vrátane znásilnení, útekov a rozdelení rodín – sa zhmotňuje existenciálny pocit ohrozenia vlastného života, ktorý je prenosný na každého z divákov. Tvorcovia to podporili aj osobnými vstupmi hercov, keď každý jeden z nich vystúpi na „mostík“ na proscéniu, na ktorom „prednesie“ vlastný monológ o vnímaní vojny a zažívaní úzkosti v živote. Spomedzi nich vyvoláva najcitlivejší a najsilnejší zážitok vstup herečky Gabriely Dzuríkovej, ktorá priznáva, že do tejto inscenácie spočiatku ani nechcela ísť, a herca Jakuba Rybárika, ktorý priamo hovorí o vlastnom vyhorení a depresii. Dzuríková má v sebe jasne čitateľný zvnútornený bôľ a jej prejav je veľmi autentický. V ich prejave je aj vo zvyšnej časti inscenácie prítomná najväčšia úprimnosť, hranica medzi hereckým uchopením jednotlivých postáv a nimi samotnými je veľmi tenká. Osobná spoveď Ivany Kuxovej sa dotýka skúsenosti s vypuknutím pandémie covid-19. Výkon herečky Zuzany Fialovej vyznieva miestami príliš ostentatívne, až sebaprezentujúco a moralizátorsky.“*Citované pasáže hodnotení sú snáď dobrým dôkazom, že diskusia o tejto inscenácii bola pre všetkých členov komisie intelektuálnym prínosom. Jej výsledok by sa dal zhutniť do konštatovania: *„- … v prípade spracovania takej neskutočne všadeprítomnej látky, akou je vojna na Ukrajine, sa snaha o reprodukovanie skutočnosti bez účasti priamych aktérov javí byť skôr neúspešná. Ako to bolo aj v prípade inscenácie 24, herci nemali veľkú šancu priniesť čosi navyše. Naopak, priame svedectvá z úst Ukrajincov, Rusov či ľudí, ktorých sa tieto udalosti priamo dotkli, dokážu človeka hlboko zasiahnuť na ľudskej rovine, bez potreby vytvárania umelej divadelnej reality. Tá totiž napriek enormnej snahe nepôsobí uveriteľne, ale skôr umelo.“*Istou „dvojičkou“ ku inscenácii 24 bolo dielo Mestského divadla Pavla Országha Hviezdoslava. Rovnako totiž išlo o autorský text, rovnako zameraný na spoločenskú tému a problematiku neznášanlivosti, extrémizmu a vojnových udalostí. Spojivo pritom predstavuje aj osobnosť Valerie Schulzovej, ktorá však v prípade Pressburger fight club vystupuje v pozícii spoluautorky textu (spolu s Jánom Šimkom a Gejzom Dezorzom, ktorý je jej režisérom) a dramaturgičky (spoločne s Jánom Šimkom). Je pritom evidentné, že hoci inscenácia spracováva tému zasadenú do reálií predvojnovej a vojnovej Bratislavy, cieľom tvorcov je primárne upozorniť na xenofóbne, fašizujúce a ultranacionalistické tendencie súčasného Slovenska. Bohužiaľ, v súvislosti so spracovaním tejto témy sa členovia komisie (jedinýkrát v rámci celej diskusie) jednohlasne zhodujú, že sa tento spoločensky hodnotný zámer nepretavil do divadelne fungujúceho celku. „Problémom inscenácie je samotná textová predloha a dramaturgia. V mnohých prípadoch chýbali úplne najzákladnejšie logické motivácie postáv … alebo postupné budovanie charakterov, či odkrývanie motivácií.“ Vo všeobecnosti pritom členovia komisie dospeli ku konsenzu, že jedným z hlavných limitov celej inscenácie je jej veľkovýpravná ambícia. Prejavuje sa to hneď v samotnej textovej predlohe. „Inscenácia je zaľudnená množstvom postáv, od členov židovskej komunity vrátane rabína, až po kresťanských mladíkov, z ktorých sa stanú krutí a bitkárski gardisti. V niektorých momentoch je preto inscenačný tvar príliš rozdrobený.“ Rovnako však aj v režijnom spracovaní. „Do veľkej miery za to môžu asi aj zvolené výrazové prostriedky, hraničiace s filmovou monumentálnosťou, no v divadle pôsobiace neúnosne, až pateticky. Príkladom toho je scéna, keď sa Imrich Lichtenfeld topí vo vode za zvuku spievajúcej morskej panny, alebo jeho cesta púšťou, na ktorej ho „sprevádzajú“ žena v burke a chlapec hrajúci sa s veľkým balónom s Hitlerovou tvárou. Ide samozrejme o metaforické obrazy Lichtenfeldovej púte životom, no svojou štylizáciou až hravosťou udalosť zvláštne zľahčujú.“ A dopláca na ňu aj práca s výtvarným znakom. *„Neurčito pôsobia metaforické farebné obrazy až s gýčovou estetikou.“*V princípe tak platí konštatovanie, že „Inscenácia, ktorá chce s veľkými ambíciami prerozprávať konkrétne dejinné udalosti z Bratislavy, naráža na nedostatočnú koherentnosť pri režijnom vedení hercov. To sa ukazuje v tom, že niektoré scény majú na diváka opačný efekt, ako tvorcovia zamýšľali a môžu pôsobiť nepatrične komicky, hoci ide o vážnu situáciu. Napokon tak nastáva neželaný rozpor medzi závažnosťou skutočného historického materiálu, ktorý je inscenovaný a vizuálnymi odbočkami, ktoré dielo posúvajú nie do realistickej, ale skôr fantasknej roviny.“
Tekutá hranica medzi súkromným a verejným
Trojicu inscenácií s autorským vkladom Valerie Schulzovej (opäť v pozícii režisérky) dotvára Fantomas, ktorý je zároveň záverečnou časťou trilógie Generácia Z zameranej na diela určené aj reflektujúce témy a svet dospievajúcej generácie. V prípade Fantomasa približuje „Ich názory na dané témy a sociálne siete a osobné skúsenosti napr. aj s rasizmom … Najväčším prínosom inscenácie je, že popri ťažkých problémoch, ako je covid alebo vojna prežíva táto generácia aj úplne iné závažné psychické tlaky, ktoré neraz vychádzajú z pre bežného človeka banálne pôsobiacich problémov. Ako je akceptácia seba samého, základný problém nadväzovania sociálnych väzieb, začlenenie sa do kolektívu, individuálna samota a zraniteľnosť.“ Z uvedeného možno identifikovať, že tematicky ide v tomto prípade o prepojenie verejného sveta s osobným. Celospoločenské témy tu totiž majú presah do osobných príbehov mladých účinkujúcich hercov a herečiek, ktorí/ktoré sú zároveň spolutvorcami a spolutvorkyňami inscenačného textu. „To, že tvorcovia reflektujú súčasnosť, sa prejavuje aj vo zvolenom jazyku – slang mladých, plný anglických a hovorových výrazov. Pre oslovenú generáciu je jazyk veľmi výpovedný, až vlastný … Materiál z osobných výpovedí hercov a herečiek tvorí veľkú časť inscenácie a ovplyvnil aj jej štruktúru. V tomto kontexte sa dá hovoriť o veľkom osobnom prínose, no tiež o miestami chaotickej polytematickosti. Rozvíjaných tém je mnoho, nie vždy medzi sebou súvisia, a frustrujúce zážitky mladých sa pomenúvajú bez riešenia. Poukazovaním na problém sa stávajú často moralizátorským výkrikom, aj keď sa dá veriť, že majú aj arteterapeutický účinok odhaľovania či akejsi spovede z vlastných pocitov, a to nielen pre mladých tvorcov … Problematické je ale hlavne podceňovanie cieľového diváka – témy sú tlmočené doslovne, polopatisticky, zjednodušene a príliš vysvetľujúco. Textové rovina hercom neposkytuje oporu ani možnosti na hlbšiu analýzu tém“ Pre kontext posledných citovaných viet však treba dodať, že v komisii zaznel aj opačný názor, a síce: *„Tém je možno priveľa, ale súčasnosť tieto témy prináša a je veľmi pozitívne, že ich mladá generácia vníma ako dôležité.”*Výrazným prvkom vizuálnej stránky je pritom práca s novými médiami a online kultúrou. “V niektorých okamihoch tak pôsobia skôr ako avatari, než skutoční ľudia. Mohlo by sa zdať, že vizuál založený na zmenách osvetlenia v rôznych farbách, ktorého súčasťou sú i videoobrazy, bude pôsobiť originálne a nevšedne. Opak je však pravdou, ide skôr o ošúchané obrazy, ktoré neprinášajú v zásade nové videnie skúmanej problematiky. Spolu s hudobno-tanečnými výstupmi pozorujeme jednoduché a banálne stvárnené situácie.“ Aj v tomto prípade členovia komisie prešli hlbokou diskusiou, z ktorej nemožno abstrahovať jednotný, spoločný postulát. Najbližšie ku konsenzu však má hodnotenie: „Inscenácia síce miestami stráca tempo a jednotlivé príbehy nie sú hĺbkou výpovede vyrovnané, no napriek tomu zanecháva veľké množstvo inšpiratívnych myšlienok.“
Presahy medzi súkromným a verejným svetom možno identifikovať aj v inscenácii Reproducent zoskupenia Jedným dychom. “Inscenácia je umiestnená do priestorov Fitcentra, kde sa predpokladá, že sa muži povzbudzujú, posilňujú a vzájomne dokazujú svoju fyzickú silu. Témou je však problém mužskej plodnosti, ktorá sa z môjho pohľadu dostáva do kontrastu práve s narastajúcou a toľko budovanou silou a vypracovanosťou tela. Zaujalo ma, že sa tanečné a pohybové divadlo touto témou dosť otvorene zaoberá. Veľmi príjemné je „vplynutie“ malého počtu divákov rovno do deja.“ Z pohľadu autentickosti témy pritom stojí za pozornosť názorový rozpor komisie. Na jednej strane totiž diskusia jej členov/členiek obsahovala názor, že „Väčšina situácií a monológov nie je vypovedaná s pridaním osobného vkladu a zaangažovanosti. Akoby sa muži báli skutočne obnažiť svoje city, svoje zraniteľné miesta, hoci sa neboja priamej nahoty.“.
Vo vzťahu k celkovému konceptu a choreografii navyše v diskusii rezonovalo konštatovanie:
„Trojica mužov sa snaží svoje ťažkosti a starosti spracovať izolovane bez skutočného zdieľania s ostatnými. Ich spoločné výstupy sú tvorené v podstate kolektívnymi choreografiami, ktoré však majú skôr zábavný ráz a nezapadajú organicky do celkového vyznenia diela. Najkomunikatívnejšie pôsobili časti Moniky Čertezni … Paradoxné je, že hoci je vedľajšou postavou, jej motivácie i reakcie sú prepracovanejšie, pochopiteľnejšie, rukolapnejšie. Zdá sa, akoby tu za mužov o ich problémoch hovorili skôr ženy – z audiozáznamu počujeme hlas režisérky Malgot, ktorá reprodukuje vedecké poznatky o problémoch s plodnosťou u mužov. Otázne je, prečo sa muži v inscenácii neemancipujú a nehovoria sami za seba. To, čo ponúkajú, je sprostredkovanie témy viac-menej cez pohyb (miestami ťažko dešifrovateľný) a cez mlčanie.“
Rovnako však rezonoval aj názor, že inscenácia „ *vychádza z autentického svedectva performera Michala Heribana. Osobný vklad a zainteresovanie sú v práci zoskupenia Jedným dychom kľúčové faktory, ktoré umožňujú prenositeľnosť zážitku na diváka, čím uňho vzbudzujú pochopenie.“*Všeobecná zhoda však panuje na výbere priestoru fitnescentra pre uvádzanie tejto performancie. *„Produktívne východisko určite predstavuje scénografia vychádzajúca priamo z daného vybavenia fitness centra. Tanečníci musia zaujať istý vzťah k tomuto priestoru, ktorému dominujú stroje na cvičenie, pričom je potrebné, aby sa vymedzili vo vzťahu k nim. Už z toho vyplývajú mnohé rozdiely medzi trojicou mužov.“*Vo všeobecnosti však pri stručnom zhodnotení tohto diela prevláda v komisii konsenzus o zásadnom limite diela: „Chýba jasný režijno-dramaturgický kľúč, cez ktorý by sa nám podarilo jednotlivé monológy a situácie sémanticky prepojiť.“
Osobný a abstraktný rozmer tvorby.
Širokú paletu reflektovaných tém, ale aj ich formálnych spracovaní uzatvára segment inscenácií reflektujúcich primárne abstraktné témy ukotvené v intímnom svete tvorkýň resp. postáv.
Márnosť, ktorú rovnako ako Reproducenta uvádza na svojom repertoári združenie Jedným dychom, determinuje už konštatovanie: „Táto site-specifik performancia hneď na začiatku vtiahne diváka chtiac-nechtiac do svojho vnútra (pre mňa osobne až príliš rýchlo a násilne), keď je po príchode konfrontovaný otázkami od protagonistky: „Načo si sem prišiel? Prečo tu stojíš? S kým si tu?“ Až nepríjemne pod kožu sa vrývajúce spovedanie strieda súkromný koncert na streche Pink Whale v podaní Veroniky Malgot, ktorý je demonštráciou ženskej slobody a neskrotnej pulzujúcej sily, no zároveň aj zraniteľnosti.“
Z formálneho hľadiska pritom platí, že *„Performancia komunikuje prostredníctvom fragmentárnych obrazov viac na symbolickej a emocionálnej úrovni než na racionálnej, hoci podnecuje k mnohým asociáciám z vlastného vnútra a zážitkov márnosti. Okrem toho však ponúknuté symboly vytvárajú protichodné konotácie – reťaz ako obmedzujúce spútanie aj bezpečné ukotvenie, helma ako útek od reality aj ochrana pred ňou… Tajomnosť aj intimitu komunikujú performerky s ľahkosťou a autenticitou im vlastnou – cez pohyb aj reprodukované slovo. Obe si zachovávajú svoju „nastavenú“ energiu – Malgot je energická
(v útrobách lode extaticky pobieha, ťahá reťaz z vody), Bachratá je statická a viac ponorená do seba (pomalý až sošne majestátny pohyb vo všetkých úkonoch, vrátane práce s vŕtačkou a sypaním piesku).“*Napriek pohybovému ukotveniu celého tvaru pritom v komisii rezonoval názor, že *„Voľná štruktúra súznie aj s poetickým prístupom, ktoré tvorkyne zvolili. Jednotlivé krátke textové pasáže znejú ako útržky básní. Vo svojej stručnosti sú úderné a výpovedné. Diváka dokážu zamraziť, zaraziť, vydesiť, strhnúť, vyľakať. Istá snová a neurčitá atmosféra bezčasia je dôležitým prvkom inscenácie.“*Rovnako však treba spomenúť aj postreh smerom k interpretačnej rovine diela. *„Kvalita technického prevedenia pohybových etúd bola miestami nízka a vytŕčala z harmónie inscenácie. Náhoda a tajomstvo ako základné charakteristiky tvorby neraz spôsobili to, že ako účastník som nevedel, čo je zámer, čo improvizácia, čo je súčasťou koncepcie a čo nekoordinovaná náhoda. Jasnejšie ukotvenie tém a osobnejší vklad do inscenácie by mohol ešte vyšperkovať zaujímavý pokus o transcendentálne divadlo.“*Konsenzuálne pozitívny ohlas na dielo sa však nakoniec odzrkadlil vo fakte, že práve Márnosť sa stala tretím dielom, ktoré komisia posunula do ďalšieho kola výberu ceny ADT.
Pokým tvorba združenia Jedným dychom predstavuje interdisciplinárnu rovinu scénického umenia, posledná z hodnotených inscenácií predstavuje typ divadla postaveného výsostne na literárnom/dramatickom princípe. Podivuhodné hodiny literatúry Hany a Matúša Túlavého divadlapritom predstavujú v súčasnom slovenskom divadle (neprávom) pomerne zaznávaný žáner komornej filozofickej konverzačnej drámy.
Autor a režisér Jakub Nvota pritom aj v tomto prípade využil preňho charakteristický princíp. „Ide o stieranie hraníc medzi realitou a svetom umenia, literatúry a divadla. Hoci je to previazané s ústrednou témou hry – jednými z hlavných postáv sú spisovateľka a jej románová postava – nie je to už ničím nové, a teda to prestáva byť aj divácky zaujímavé.“ Vo vzťahu k posledným citovaným slovám však pritom treba spomenúť, že v komisii rezonoval aj názor, že práve záverečné spochybnenie reality a fikcie je jedným z najsilnejších momentov inscenácie a predmetný *„ .. obrat je skvelý, prináša divákovi mnoho otázok, ktoré sa prudko dobíjajú na svet po kľudnom a jasnom plynutí predchádzajúceho deja. Text je výborný.”.*Veľmi trefnou sa v procese diskusie komisie však ukázala poznámka poukazujúca na istý (pravdepodobne nezamýšľaný) paradox textovej predlohy i inscenácie. “Je však paradoxné, s akým dešpektom hovoria postavy o sitcome a znižovaní náročnosti umenia, a pritom samotná predloha a aj inscenácia sú skôr jednoduché, konverzačné, s mnohými nedramatickými pasážami, v ktorých diváka miestami až vyrušujú „veľké prozaické myšlienky“ o fungovaní sveta, života a zmysle umenia.”
Zhoda však panovala na režijnom spracovaní predlohy. *“… Žánrovo ide o konverzačnú komédiu, ktorá sa opiera o výkony hercov bez toho, aby boli do nej vložené nápaditejšie režijné či scénografické podnety. Niektoré výstupy či scény pôsobia mierne krkolomne a nesmerujú k jasnej pointe (napríklad nájdenie kufríka s peniazmi).“*Charakteristickým prvkov celej inscenácie sa stala nakoniec istá nevyrovnanosť javiskového tvaru, ktorý v sebe obsahoval tak podnetné pasáže, ale aj remeselne nezvládnuté časti, čo pri tomto type divadla a drámy predstavuje dosť zásadný problém. Ilustrovať tento fakt možno na režijnom vedení hercov a ich interpretácií postáv. *„Na jednej strane možno konštatovať: Cez postavu Haninej kamarátky, psychiatričky Heleny (Lucia Hurajová), vstupujú do inscenácie viaceré podnetné myšlienky, ako napríklad úvaha nad mocou fantázie a ľubovôle predstavivosti v porovnaní s topornosťou reality. Hoci ide o komický motív, ktorý táto postava rozohráva po niekoľkom pohári vína, stále ide o podnetnú úvahu. Hurajová napriek miernemu prehrávaniu vnáša do inscenácie dávku odviazaného humoru.“*Rovnako však napríklad platí, že *„Na druhej strane bol menej úspešný Rado Hudec, ktorý osciloval medzi prirodzeným realistickým prejavom a hyperbolou. Najmä pri využívaní mimických výrazových prostriedkov.“*V konečnom dôsledku pritom panovala zhoda členov komisie, že „Surreálny kontext „vidín“ postáv či prelínanie viacerých realít vyznieva vo výsledku svojím „posolstvom o veľkých pravdách života“ príliš pateticky. A to najmä kvôli vypovedaniu všetkých autorových myšlienok, či dokonca ich duplikovaniu v niekoľkých za sebou nasledujúcich scénach – ide o scény, keď postavy hodnotia a diskutujú o iných postavách, pričom dané situácie sa už odohrali pred zrakom diváka.“
Bez ohľadu na pripomienky k inscenáciám platí, že za jedným z najväčších pozitív celého hodnotiaceho výberu inscenácií za okruh Bratislava 2 možno považovať diverzitu, ktorú ponúkol. Či už ide o samotné inscenácie, alebo rôznorodosť pohľadov členov komisie. Práve táto rozmanitosť totiž zabezpečila intelektuálne podnetný a hodnotný dialóg, ktorý je jednou z hlavných ambícii ADT.
Komisia z okruhu Bratislava 2 navrhuje na postup do 2. kola Ceny Akadémie inscenácie:
Činohra SND: Koncert na želanie, Činohra SND: Špina
Jedným dychom: Márnosť
Na základe čiastkových reflexií členov komisie spracoval Miro Zwiefelhofer.