CENA AKADÉMIE 2021/22 a 2022/23 - OKRUH ZÁPAD
Komisia ADT Západ v zložení Ida Hledíková, Viki Janoušková, Ondrej Kaprálik, Peter Maťo a Janka Zednikovičová hodnotili deväť inscenácií, ktoré prihlásilo do súťaže o Cenu ADT šesť divadiel.
DAB v Nitre prihlásilo inscenácie Pribina (Making of) režiséra Rastislava Balleka a Zlatá lýra v réžii Mariána Amslera, DJP v Trnave inscenácie Pomalý svet Roberta Castlea v preklade, úprave a réžii Jána Štrbáka a Palárik (a to jeho teátro) v réžii Jakuba Nvotu; Jókaiho divadlo v Komárne (v koprodukcii s VŠMU) inscenáciu kultovej hry Georga Büchnera Woyzeck v réžii Attilu Béresa a inscenáciu hry Istvána Örkénya Tóthovci. Mestské divadlo Trenčín ponúklo do súťaže hru Zuzany Mišákovej Moravčíkovej Nádej Dubček s podtitulom Nádej zomiera posledná v réžii Michaely Gallovej,Nové divadlo z Nitry dramatizáciu rovnomennej knihy Zlodejka kníh v réžii Šimona Spišáka a Divadlo Pôtoň sólový inscenačný projekt Terra Apathy v réžii Ivety Ditte Jurčovej.
Z hľadiska tém a inscenačných zámerov možno vystopovať trend hľadania historickej pravdy v našej spoločnosti, návratu k témam a osobnostiam, ktoré vstúpili do dejín, ako aj trend skúmania ľudských vzťahov vo vypätých situáciách, i reflexiu javov a vzťahov jednotlivca a spoločnosti v období dávnejšej i bližšej minulosti. Tvorcovia vo svojich inscenáciách rozlične reflektovali nastolené javy, skutočnosti a prístup k osobnostiam našich dejín. Kritickú reflexiu doby a postavenie osvieteného človeka v spoločnosti sme mohli vybadať napríklad v inscenácii DJP v Trnave Palárik (a to jeho teátro), idealizovaný prístup sa ukázal v inscenácii MD Trenčín Nádej Dubček, Nádej zomiera posledná, naopak, nitriansky Pribina (Making of) dospel v rámci fragmentarizovaného konceptu rámcovaného archeologickým hľadaním k rezignácii v snahe dopátrať sa pravdy a interpretoval spôsob jej hľadania ako cestu. Zlatá lýra divadla DAB autora a režiséra Mariána Amslera zvolila karikatúrny až výsmešný spôsob vykladania histórie významného slovenského hudobného festivalu Bratislavská lýra. Patetický spôsob interpretácie osudu zaniknutej dediny a dopadu industrializácie na obyvateľov a životné prostredie uplatnilo Divadlo Pôtoň z Bátoviec a jeho režisérka Iveta Ditte – Jurčová v inscenácii Terra Apathy. Do ľudských duší vkročili tvorcovia Jókaiho divadla v Komárne v inscenácii Woyzeck a inscenácia Pomalý svet Roberta Castlea. Inscenácia Zlodejka kníh Nového divadla v Nitre približuje prostredníctvom príbehu malého dievčaťa hrozbu neonacizmu.
Medzi najsilnejšie inscenácie komisia vyhodnotila dve inscenácie: Pribina (Making of) DAB v Nitre a Woyzeck Jókaiho divadla v Komárne (v koprodukcii s VŠMU). Woyzeck je inscenácia, ktorá zanechala v členoch komisie jednoznačnú odozvu pre silný divadelný zážitok, vysokú profesionalitu všetkých tvorcov, presvedčivé herecké výkony napriek tomu, že temer všetci členovia komisie neovládajú jazyk, v ktorom sa inscenácia hrala (no pomohli titulky). Svedčí to prinajmenšom o hereckom majstrovstve, sile nonverbálnych hereckých prostriedkov i celkovo pôsobivej a funkčnej vizuálnej stránke inscenácie, ktorá znásobovala emocionálne stavy a osudy hrdinov i zmysluplné kreovanie javiskových postáv. Režisér Attila Béres vytvoril inscenáciu, ktorá je kompaktná po všetkých stránkach, fungujúca, taká, ktorá na príbehu žiarlivostnej drámy odráža „veľmi zložitú reprezentáciu sveta a duše“ (cit. Attilu Béresa v bulletine inscenácie). Realizačná úprava Barbary Ari-Nagy vychádzala z prekladu Gábora Thurzóa. Text hry obsahuje i básne jedného z najväčších maďarských proskribovaných básnikov Jánosa Pilinszkého (1921-1961). Vnútorné monológy Woyzecka obohatila táto poézia o človečinu a spolu s „rodinnými situáciami každodennosti a lásky Woyzecka a Márie“ vytvárala uveriteľné zdôvodnenie jeho trpezlivého a odolávajúceho prijímania šialeného osudu. V inscenácii dominoval sústredený a bravúrne vystavaný výkon Petra Oszlika. V poetike Pilinszkého básní získali i ďalšie postavy viac rozmernosť a jej použitie v kombinácii s opakujúcim sa vojenským drilom sa stalo nosným prvkom inscenácie. Komisia ocenila aj výrazné herectvo tohto maďarského súboru (i maďarských študentov VŠMU), ktoré má svoj špecifický divadelný náboj, postavený na zdôraznenej inscenačnej emocionalite, energii a talente. Originálny režijno-výtvarný koncept inscenácie, premyslená a dômyselná dramaturgia, skvelé herecké výkony a silná vizuálna/výtvarná stránka - to všetko sa zrkadlí v inscenácii Woyzeck.
Odlišné tvorivé prístupy priniesla inscenácia Pribina (Making of) Divadla Andreja Bagara v Nitre. Text hry je pôvodným postdramatickým libretom Rastislava Balleka s použitím textov Martina Homzu, Miklósa Forgácsa a Antona Prídavku. Rastislav Ballek s tvorivým tímom vytvorili v štúdiu DAB autorské postdramatické divadlo tematicky zamerané na demýtizáciu historického hrdinu, tentoraz Pribinu, prvého historicky známeho nitrianskeho kniežaťa. Posolstvo hry má však aj všeobecný presah. Ako základný príbehový rámec inscenácie zvolili tvorcovia koncepciu putovania po stopách histórie, inšpirovanú publikáciou Murices Novae alebo Nové ostne. Dialógy o starších slovenských dejinách a nielen o nich slovenského historika profesora Martina Homzu, ktorá vyšla v roku 2020 je písaná formou dialógov. Tie v publikácii vedú medzi sebou pedagógovia a študenti histórie. Ako účastníci exkurzie sa vydávajú na cestu do Zadunajska po stopách predkov, po stopách Pribinu. Zastavujú sa na dôležitých historických miestach, pozostatkoch architektúry. Na ceste prebiehajú rozhovory a diskusie. Vyvracajú sa stereotypné názory na výklad dejín i postavenia Pribinu. Podobný kľúč divadelného „archeologického bádania“ avšak v divadelnom spracovaní a v širšom interpretačnom kontexte si zvolili aj tvorcovia nitrianskej inscenácie. Inscenácia Pribina (Making of) je mnohovrstevná. Interpretačné presahy sa objavujú od začiatku inscenácie. Postdramatická inscenácia postavená na princípe fragmentarizácie je o skladaní nepolapiteľnej časti slovenskej histórie na základe objavovaných archeologických a literárnych fragmentov, základným stavebným princípom inscenácie je komentovanie prameňov a základná téma, či príbeh inscenácie by sa dal zhrnúť do premisy: „som archeológom a zároveň i objektom vlastného skúmania …-“
V hre vystupujú postavy On (Branislav Matuščin), Ona (Vladena Škorvagová), Asistent (Otto Culka), Študent (Lukáš Herc) a Študentka (Ivana Kološová), ktorí sú na jednej strane skupinou archeológov, zároveň spolupútnikmi Pribinu, komentátormi i konzumentami týchto komentárov. Podľa kostýmovania (návrhy Ing. arch. Markéta Plachá) tvoria rôznorodú, jednoznačne neidentifikovateľnú skupinu. Kostýmy nesú viacero individuálnych znakov, korešpondujúcich s viacerými kultúrami i časovými presahmi. Scéna je archeologickým náleziskom, ktoré odkrýva tajomstvá minulosti. Autorka scénického návrhu Markéta Plachá navrhla bohaté ikonické materiálové fragmenty. Režisér inscenácie použil aj snímaciu techniku, ktorá sa stala jedným z výrazových prostriedkov, čo vysvetlilo miestami veľmi voľné narábanie s kamerou. Efektnými výtvarnými doplneniami vizuálneho imidžu inscenácie boli projekcie na televíznych obrazovkách a na plátne. Ballekovo postdramatické divadlo balansuje na hranici audiovizuálno-výtvarnej performancie obohatenej o historicko-filozofujúce prehovory javiskových postáv, s vysoko štylizovanou hereckou autenticitou nových výrazových prostriedkov, prostredníctvom ktorých má náročný divák možnosť vnímať inscenované témy. Inscenácia je náročná na vnímanie pre bežného diváka.
Autor a režisér Jakub Nvota hosťoval v Trnave ako režisér inscenácie o Jánovi Palárikovi – Palárik (a to jeho teátro). Inscenácia o dramatickom autorovi, ktorého meno divadlo nesie, nezostala svojmu patrónovi nič dlžná. Jakub Nvota prekvapil komisiu i publikum dvakrát. Raz tým, že sa jemne vymkol z inscenačnej poetiky Túlavého divadla a druhý raz tým, že zo zdanlivo nudnej témy (pri všetkej úcte k patrónovi trnavského divadla) sa mu podarilo urobiť zaujímavú, prekvapivo aktualizovanú inscenáciu. Inscenácia s Palárikom nepolemizuje. V jeho príbehu sa Jakubovi Nvotovi podarilo nájsť podobenstvo s dnešnou spoločenskou situáciou. Nachádza toľko paralel s realitou Slovenska v 21. storočí, až budí zdanie, že sme sa buď za dve storočia vôbec nikam neposunuli alebo že základné idey humanizmu odolávajú spoločenským zmenám a sú všeplatné. Komisia hodnotí inscenáciu ako takú, ktorá nie je síce favoritom na postup do ďalšieho kola, ale vyzdvihuje dobrý, nenásilný, hravý, výpovedný a aktualizujúci príklad, ako sa vysporiadať s našim skromným dedičstvom dramatickej literatúry. V celkovom hodnotení inscenácie panovala v komisii zhoda, v detailnejšom hodnotení časť komisie vysoko ocenila námet a spracovanie textu, niektorí členovia komisie konštatovali dominanciu textovej zložky nad divadelnou. Scénografia Diany Strauszovej je postavená na dvoch významotvorných bodoch so symbolickým charakterom, znázorňuje kostol a krčmu. Je statická a posolstvo hry trochu zjednodušuje. Kostýmy Veroniky Vartíkovej sú presné, pomáhajú hercom, ktorí na čele s Michalom Jánošom bez problémov uchopili autorský i režijný spôsob vyjadrovania Jakuba Nvotu v jeho nadhľade, hudobných akcentoch, ale i v extrémnej naliehavosti paralel k dnešku.
Inscenácia Zlodejka kníh nitrianskeho Nového divadla patrí tiež medzi tie, ktorej komisia Západ pridelila body. Je rovnomennou dramatizáciou známej oceňovanej knihy austrálskeho spisovateľa, syna rodičov nemeckého a rakúskeho pôvodu, Markusa Franka Zusaka. Predlohu, v ktorej sa autor vracia do obdobia vlády Tretej ríše pretavili do podoby divadelného textu dramaturgička divadla Veronika Gabčíková a režisér Šimon Spišák. Tvorcom Nového divadla sú Zusakova poetika i jeho vnímanie udalostí a človeka v nich, blízke. Tak znie aj ich vyjadrenie v bulletine: „Jeho (Zusakova pozn. IH) tvorba je založená na programovom odmietaní idylickej „maľby“, krehkosti a poetickosti spoločnosti a ľudských citov“. Tento pohľad sa objavuje aj vo viacerých inscenáciách Nového divadla. Je divadlom názorovo vyhraneným, ale diferencujúcim, takým, ktoré spoločenské javy kritizuje, stavia sa na stranu pravdy, ale jeho pohľad nebýva čiernobiely. Nové divadlo tvorí predovšetkým pre mládež. I hrdinkou Zusakovho príbehu je dievčatko Liesel Memingerová, ktorá sa dostane do náhradnej nemeckej rodiny a rovnako ako jej priamych príbuzných, i ju čaká tragický osud. Inscenácia Zlodejka kníh jednoduchým jazykom približuje mladému publiku strasti totalitného štátu, relativizuje morálku osôb, o ktorých by sme inak v spravodlivom hneve hovorili ako o kolaborantoch zločineckého režimu. Zlodejka kníh ukazuje striktnú macochu so srdcom na pravom mieste; verbálnu a azda aj vnútorne presvedčivú fašistku, ktorá sa však v kľúčových momentoch zachová spôsobom, ktorý môžeme aj dnes považovať za morálny. Treba dodať, že inscenácia túto dvojtvárnosť nepodsúva ako ponaučenie či návod na život, len ju verne zobrazuje a umožňuje tak nahliadnuť do komplexnejších útrob nepriateľa, než len na ideologický povrch. Vonkajší svet a jeho politika je však v Zlodejke kníh značne vzdialená, keďže sa na ne pozeráme optikou protagonistky – malého dievčatka. Nejde teda o príbeh doby ale príbeh z doby. Napriek tomu, že ide o tragédiu, vďaka súbehu skutočných i fantazijných príbehov, vďaka ktorým sa protagonistka vyrovnáva so svojím osudom (odlúčenie od rodiny, smrť súrodenca), a tiež vďaka priebežnému konfrontovaniu sa s postavou Smrti, ktorá žije len v predstavivosti protagonistky, jej smrť nie je pôvodcom katarzie, ale skôr zavŕšením rituálu rozlúčky, čím opäť apeluje na humanitu. Z vyššie uvedeného by sa mohlo zdať, že Zlodejka kníh trpí pátosom a romantizujúcou apelatívnosťou. Opak je pravdou. Inscenácia je hravá v mizanscénach, scénickej výprave a (predovšetkým) v jej využití, dovolí si dokonca nenápadne zosmiešniť muzikál. Herecký súbor je zohratý, presný, uvoľnený a zameraný na osobne podloženú výpoveď. Tému pritom nijako neznižuje či nebodaj nezosmiešňuje. Iba dokazuje, že tak ako v živote, aj v divadle dokáže žiť tragédia i humor v rovnakom priestore. Liesel Memingerovú výborne stvárnila Lucia Korená, postavu Smrti stvárnila Ľuba Dušaničová, rodičovský pár Agáta Spišáková a Ivan Martinka, postavy Rudyho a Maxa hral Miloš Kusenda. Hravosť, vtip, jasne cielená imaginatívnosť odzbrojovala úprimnosťou a profesionalitou.
Skupinu ďalších inscenácií opisujeme v ich abecednom poradí. Inscenácia Nádej Dubček s podtitulom Nádej zomiera posledná je produkciou nezávislého Mestského divadla Trenčín. Autorkou scenára je producentka divadla Zuzana Mišáková – Moravčíková, dramaturgickú spoluprácu mal Matúš Bachynec, režisérkou inscenácie je Michaela Gallová. Inscenácia odvážneho autorského zámeru, v ktorom autorka na pozadí širokého záberu dejinných udalostí predstavuje osobnosť Alexandra Dubčeka, je určená najmä mladému divákovi a má edukačné ambície. Ako sa ukázalo vo výsledku, náročnosť témy prerástla autorské i inscenačné ambície tvorcov. Opomína moment alebo aspoň pokus o objektivizáciu a súčasný pohľad na historické udalosti. Tvorcovia sa nevyhli zjednodušovaniu, čo sa ukázalo ako kontraproduktívne. Replikuje sa a fixuje naratív z čias socializmu s ľudskou tvárou. Inscenácia sa nevyhla patetickosti a stala sa ódou na hrdinu. V tomto móde sa niesla aj herecká interpretácia postavy Alexandra Dubčeka, ktorú hral Andrej Šoltés kĺzajúci po povrchu rovnako naivne, ako bola nastavená celá inscenácia. V inscenácii sa objavuje o. i. alegorická postava Idey socializmu/komunizmu, ktorá zosobnená autorkou scenára Zuzanou Mišákovou-Moravčíkovou pôsobí skôr komicky, najmä vo svojich pohybových kreáciách a kostýme. „Idea“ sprevádza Alexandra Dubčeka počas hry, je mu partnerkou, ktorej spočiatku Dubček verí. Nádej Dubček sa iba ťažko dá akceptovať ako plne profesionálna tvorba.
Inscenáciu Divadla Jána Palárika v Trnave Pomalý svet Roberta Castlea v úprave a réžii Jána Štrbáka komisia vyhodnotila ako profesionálne autenticky zvládnutý prevádzkový titul, ktorý by sa mal ocitnúť v každom repertoárovom divadle. Titul je z hľadiska dramaturgického výberu vhodnou voľbou, ktorá neopomína upriamenie pozornosti väčšinovej časti spoločnosti na jej slabšiu časť (v tomto prípade mentálne znevýhodnených ľudí), na tých, ktorí sú odkázaní na pomoc iných. V kontexte súčasných trendov zobrazovania problémových osudov ľudí, ktoré sú plné násilia a agresivity je ponuka trnavskej dramaturgie o empatii a obetovaní sa pre iných, výnimkou. Trnavská inscenácia má smutno-smiešny šat, predkladá hlboké ľudské hodnoty, na ktoré by sa nemalo zabúdať. V hlavných úlohách účinkujú Marika Jedľovská v úlohe Matky, Braňo Mosný v hlavnej úlohe Roberta a Dana Droppová v úlohe Holly. Scénografkou inscenácie je Katarína Žgančíková. Členovia komisie sa zhodli na tom, že scénografke (napriek snahe o ozvláštnenie priestoru) ani samotnej inscenácii komorného charakteru nepomohol problematický, pre realizáciu inscenácií nie veľmi vhodný priestor štúdia a ani následný prenos na veľké javisko (niektorí členovia videli predstavenie na javisku).
Komisia nevidí v inscenácii nové inscenačné postupy ani mimoriadne interpretačné výkony, ktoré hra predpokladá.
Vizuálne atraktívne postupy ponúkla inscenácia Terra Apathy divadla Pôtoň z Bátoviec. Silnou stránkou tohto tvorivého zoskupenia je schopnosť viesť diváka neľahkou cestou hľadania nových divadelných prostriedkov a – vydolovať z diváka hlbokú emóciu na inšpirujúcu tému. Projekt Terra Apathy reflektuje dôsledky industrializácie (konkrétne postavenie hlinikárne v Žiari nad Hronom) na dedinu Horné Opatovce, ktorá padla za obeť spriemyselňovaniu Slovenska v minulom spoločensko-politickom režime. Divadlo Pôtoň ňou nadväzuje na svoje predchádzajúce performatívno-inscenačné projekty, v ktorých aplikuje postupy dokumentárneho divadla. Toto divadlo prekvapuje širokým záberom tém, ktoré spracováva atraktívnym spôsobom jemu vlastným, postaveným na obraznosti, výtvarnosti, asociatívnosti, a bežné témy podáva v novom, miestami i náročne zašifrovanom šate, čím dáva priestor voľnej diváckej percepcii a asociatívnosti. Využíva často výtvarnú metaforu, ktorá miestami myšlienku inscenácie podporí, miestami sa stáva iba vizuálnou atrakciou. Terra Apathy zdôrazňuje myšlienku dopadu zvyšovania komfortu civilizácie na úkor likvidácie životného prostredia. Téma dobre známa, predostierajúca však zjavne neriešiteľný (?) globálny i lokálny problém, a koniec koncov tragédiu súčasného človeka. Na projekte pracoval pomerne široký tím, o. i. štyria tvorcovia, ktorí vytvorili výtvarný koncept. Autorom námetu je Michal Ditte, autorkami libreta sú Iveta Jurčová a Ela Lehotská, ktorá v inscenácii aj vystupuje. Osobitosťou divadla Pôtoň pri dokumentárnom type divadla je spájanie dokumentačného materiálu a vizuálnej abstrakcie. Rovnako tomu bolo aj v tomto projekte. Otázkou však zostáva miera vizuálnej atraktívnosti a zrozumiteľnosti. Ide o to, do akej miery má divák šancu rozšifrovať významy okrem toho, že porozumie základnej téme, eventuálne dielčím zobrazeniam a metaforám. Inscenácii Terra Apathy nemožno uprieť bohatý výtvarný výraz, ktorý posilňuje divadelnú mágiu, no ide o to, koľko priestoru dostal divák pre svoju neobmedzenú predstavivosť a asociácie. Na rozdiel od iných inscenácií/projektov bolo toho priestoru menej. Pomerne monotónne vyznelo najmä štatistické vymenúvanie faktov. Herecké aranžmán Ely Lehotskej bolo miestami dovedené do patetickosti, ktorou sa dá charakterizovať aj inscenácia ako celok. Napriek mnohým obdivuhodným nápadom, využívajúcim viacero druhov materiálu sa inscenácia nevyhla popisnosti – napríklad v zhmotnení krvácajúcej zeme. Inscenácia Terra Apathy je zaujímavým i myšlienkovo užitočným projektom, tentoraz však v konkurencii víťazných projektov okruhu Západ nezvíťazila.
Zlatá lýra – inscenácia DAB v Nitre o histórii a osude medzinárodného hudobného festivalu Bratislavská lýra je zaiste z komerčného hľadiska a marketingovej stratégie divadla úspešným projektom. Autor a režisér Marián Amsler zamýšľal podať kritický obraz socialistickej spoločnosti prostredníctvom osudov jednotlivcov, najmä spevákov, ako aj samotného festivalu Bratislavská lýra. Na základe záveru inscenácie, v ktorom sa premietajú zábery z búrania Parku kultúry a oddychu, podkreslené slovami Václava Havla „…tato země nevzkvétá“ odovzdáva aj odkaz o stave dnešnej slovenskej spoločnosti a jej vzťahu ku kultúre. Posolstvo však akoby prišlo ex post, inscenácia sa totiž nesie v duchu zábavy. Inscenátori sa skoro celú prvú polovicu inscenácie vyhýbajú téme. Tá príde pred pauzou, pokračuje počas nej (premieta sa prejav G. Husáka počas toho, ako diváci odchádzajú na prestávku von zo sály) a načrtnutá je aj po pauze. Štruktúra hry má lineárny, revuálny charakter. Je historicky prierezová (čiastočne reflektuje normalizačné obdobie prostredníctvom audiovizuálneho média), radí za sebou jednotlivé, vtipom odľahčené scénky moderátorov a hereckého „zboru postáv“, dokresľujúceho výstupy jednotlivých piesní v choreograficky štylizovanom karikujúcom móde. Spevácke výkony sú veľmi dobré, vzhľadom na nitriansku muzikálovú tradíciu ani nie prekvapivé. Starší divák si tak nostalgicky pospomína na zašlé časy, sentimentálnosti sa vyhnú iba mladší diváci. Problém je v tom, že napriek zámeru odhaliť zákernosti režimu v prostredí hudobného diania prevláda na javisku bujará zábava (v štýle grotesky a karikatúry ), ktorá prehlušila vážnosť témy. Nehovoriac o tom, že ak bol úmysel objektivizovať históriu Bratislavskej lýry a jej protagonistov (možno nebol), tak tento princíp „hry“ zlyhal. Napriek žánrovej vyhranenosti sa inscenácia vo viacerých rovinách nesie v znamení zjednodušovania faktov i osudov jednotlivcov (napr. vykreslenie osobnosti významného fotografa Deža Hoffmanna či Waldemara Matušku a i., čo hraničí s dehonestáciou osobností). Inscenáciu je možné brať ako fikciu, no ak máme ambíciu odovzdať aspoň trochu objektívne svedectvo o dobe a osudoch ľudí v nej, potom takéto spracovanie vyvoláva rozpaky.
Dotazníky hodnotiacej komisie Západ ukázali jednoznačnú zhodu komisie, čo sa týka víťazov, postupujúcich do celoštátneho kola. Individuálne dotazníkové hodnotenie ukázalo, že všetci členovia komisie určili dve bezkonkurenčne postupujúce inscenácie. Sú nimi inscenácia Divadla Andreja Bagara v Nitre Pribina (Making of) v réžii Rastislava Balleka a Woyzeck, inscenácia Jókaiho divadla v Komárne v réžii Attilu Béresa. Popri tejto zhode prebehla v komisii odborná diskusia, v rámci ktorej členovia komisie zodpovedne analyzovali všetky prihlásené inscenácie okrem jednej, ktorá nebola jazykovo dostupná pre väčšinu členov komisie (okrem jednej členky). Išlo o inscenáciu Tóthovci Jókaiho divadla, ktoré nezabezpečilo titulky.
Okrem inscenácií Woyzeck a Pribina (Making of) komisia vyššie hodnotila najmä dve inscenácie, ktoré síce nepostúpili, ale získali hodnotiace body. Sú to inscenácia Divadla Jána Palárika v Trnave Palárik (a to jeho teátro) a inscenácia Zlodejka kníh Nového divadla v Nitre. Ostatné inscenácie do bodovania nezasiahli.
Celkovo možno konštatovať mimoriadnu kvalitu postupujúcich inscenácií a dobrú kvalitu obodovaných inscenácií. Otázne zostáva, prečo ani ďalšie prihlásené inscenácie renomovaných divadiel nedosiahli v bodovaní ani bod. Odpoveďou je, že Cena je v ponímaní komisie vnímaná ako „destilovanie najinšpiratívnejších inscenácií sezóny“. Komisia konštatovala, že temer všetky inscenácie spĺňajú kritériá štandardných profesionálnych inscenácií, niektoré však nepriniesli očakávaný výsledok.
Na základe čiastkových reflexií jednotlivých členov komisie Západ a následnej odbornej diskusie spracovala Ida Hledíková.