Anton Korenči, režisér inscenácie Masa&Moc - rozhovory s tvorcami nominovanej 14-ky
Tvorcom sme položili 2 základné otázky:
1.) Odráža podľa Teba súčasné divadlo hodnotový rebríček tvorcu, má tú ambíciu? - Ktorý z možných prístupov k prezentácii rebríčka podľa Teba prevažuje: formulovanie výstrah a analýz “zla” alebo hľadá súčasné divadlo príbehy pozitívnych hrdinov? Ako vnímaš tieto dva odlišné prístupy ako režisér konkrétnej nominovanej inscenácie a jej témy…? - Čo Ťa prekvapilo v procese tvorby inscenácie, čo nové v rámci témy si sa dozvedel?
Súčasné divadlo je mimoriadne rôznorodé, preto je pomerne náročné definovať ho ako pojem, jednoliaty celok. Istú tendenciu k politickej agitácii, či kazateľstvu však zrejme môžeme zaznamenať vo zvýšenej miere. Hľadanie pozitívnych hrdinov na jednej strane a zlých drakov na druhej - charakterizuje degradáciu schopnosti kritického myslenia, ktorej v ostatnom čase, zrejme pod tlakom spoločenského diskurzu, podliehajú aj tí, čo mase aspoň naoko nikdy nepodliehali. Pozitívni hrdinovia im majú vládnuť a zlých drakov treba perzekvovať. Úlohou divadla by teda najnovšie mohlo byť: demaskovať tento večný mýtus slúžiaci mechanizmu obetného baránka, pretože aj v modernom háve (nenápadne, no neochvejne) z umenia robí rozprávku a zo života peklo.
Bipolárne videnie sveta si mimochodom prenášame z čierno-bieleho obrazu sveta socialistickej ideológie, a preto sa teším Tvojej razantnej odpovedi i potrebe možno aj tematizovať tento fenomén…!
Nehľadal by som vinu v nejakom minulom, konkrétnom režime; tak vzniká len inverzia, čierna sa stane bielou a biela čiernou - obávam sa, že to patrí k človeku už odpradávna. Vytvára pocit spolupatričnosti a stmeľuje komunitu…
Naša generácia je však povinná pomenovať to, čo zažila a zažila čierno-biely obraz sveta… - No rozumiem, že do budúcna je asi podstatnejšie vnímať to riziko inverzie…
No poďme k pokračovaniu mojich otázok, napríklad k udičke na osi analýza - syntéza… - alebo naznačenú a nevyslovenú otázku na Príbeh inscenácie. -
Za inscenáciou Masa&Moc je príbeh o zlom tušení, že človek-jedinec (individualita) možno nie je taký slobodný, ako sa dnes pokladá za samozrejmé a potrebné. Nejasný pocit, že sa možno naozaj nedokáže rozhodovať samostatne a uvedomelo. Začínajú to nesmelo potvrdzovať aj rôzne kognitívne vedy, no dôsledky si zatiaľ, myslím, uvedomujeme len málo. Takéto poznanie by spochybnilo legitimitu demokracie v tom zmysle, ako ju chápeme dnes. Čo ak človek nemá úplne autonómne, zvrchované vedomie, ale je súčasťou väčšieho organizmu, nazvime ho konkrétnou ľudskou kultúrou, ktorá si žije podľa svojich vlastných zákonitostí? Myslím si, že ani taký mravec sa necíti otrokom, a predsa máme pri pohľade z výšky dojem akéhosi osudu. Inscenácia Masa&Moc je teda odpoveďou na potrebu všetky tieto nejasné dojmy formulovať, dať im určitý tvar.
Ďakujem. K tomu som sa v podstate chcela dostať…
2. Druhý okruh otázok – Ako vnímaš roly divadla inštitucionálneho/kamenného a nezávislého, resp. aj komunitného? - Sú to len rôzne produkčné modely?- A svoje miesto kde vidíš?
Mám vzťah i skúsenosti s oboma modelmi. Nepreferujem však jeden na úkor druhého. Oba majú svoju úlohu a svoj význam v umeleckej štruktúre slovenského divadelníctva. Hranice medzi nimi sa v ostatnom čase stierajú; neviem však, či je to dobré, alebo zlé.
Ďakujem za rozhovor.
-vj -