22.11.2019

Braňo Mazúch, režisér inscenácie Pieskovisko - rozhovory s tvorcami nominovanej 14-ky

Tvorcom sme položili 2 základné otázky:

1.) Odráža podľa Vás súčasné divadlo Váš hodnotový rebríček, má tú ambíciu? - Ktorý z možných prístupov k prezentácii rebríčka podľa Vás prevažuje: formulovanie výstrah a analýz “zla” alebo hľadá súčasné divadlo príbehy pozitívnych hrdinov? Prečo áno/nie? - Ako vnímate tieto dva odlišné prístupy ako režisér/dramaturg konkrétnej nominovanej inscenácie a jej témy…? - Čo vás prekvapilo v procese tvorby Vašej inscenácie, čo nové v rámci témy ste sa v priebehu tvorby dozvedeli?

Odpoviem otázkou: je rolou (súčasného) divadla odrážať hodnotový rebríček divákov? Rovnako aj vymedzenie prístupov k prezentácii hodnotového rebríčka na a) formulovanie (…) „zla“ a b) príbehy pozitívnych hrdinov mi pripadá akosi zjednodušené. Hlavnou devízou súčasného divadelného diania je jeho mnohotvárnosť (horizontálna), viacvrstevnatosť (vertikálna), hypercitlivosť a surovosť. Vo svojej režijnej tvorbe som nikdy nepremýšľal nad bipolárnosťou „zla“ a „príbehov pozitívnych hrdinov“. Takisto aj jednoznačnú (v dramatickej predlohe jasne danú) bipolaritu muža a ženy v Pieskovisku problematizujem a) obsadením dvoch herečiek do rolí ON a ONA, b) maskovaním tiel a predovšetkým tvárí a s tým spojeným potlačením identity herečiek, c) vytvorením sterilného abstraktného priestoru zbavujúceho prostredie konkrétnych znakov spojených so sociálnym prostredím, dobou a miestom. Pred divákom tak otváram voľný priestor pre vlastné definovanie postáv hry, vzťahov a sveta, v ktorom sa odráža jeho (divákov) individuálny hodnotový rebríček. Samotný proces tvorby nevnímam ako priestor pre prekvapenia. Na jednej strane jasne definovaný inscenačný zámer s dostatočne širokým hracím poľom pre výskum potenciálu dramatickej predlohy a na druhej strane tvárny a otvorený inscenačný tím veľmi prirodzene absorbujú aj také momenty v procese tvorby, ktoré by sa pri pohľade zvonka mohli zdať prekvapivé.

Začnem od konca – bránite sa pomenovaniu „prekvapenie v procese tvorby” či „možnosti dozvedieť sa niečo nové v tom procese” a predsa sa hlásite k vytváraniu „dostatočne širokého hracieho poľa pre výskum potenciálu dramatickej predlohy”. V čom cítite rozdiel?

V procese tvorby vytváram priestor pre experimentovanie a s tým súvisiace riziko chybovania. To “nové” a “prekvapujúce” sa objavuje prirodzene a je očakávané, tým pádom k niečomu takému ako je prekvapenie vlastne v pravom slova zmysle nedochádza. Tento experiment je koordinovaný, vedený, vedomý a prispôsobovaný tomu, ako a kam sa proces tvorby vyvíja. Konkrétne v prípade Pieskoviska prinieslo azda najviac prekvapení stretnutie s novými členkami súboru DAD, z ktorých pre jednu je herectvo úplne nová (vytúžená) skúsenosť a druhá má za sebou košické konzervatórium (a jednu krátkodobú skúsenosť s DAD).

Na Vašu úvodnú otázku odpoviem, áno. Myslím si, že divadlo svojou tvorbou vstupuje do dialógu so svojím divákom (predpokladám, že o tom ani jeden z nás nepochybuje), prečo si potom myslíte, že by z tohto dialógu mala byť vynechaná téma hodnotového rebríčka ?- Ani vy ste v inscenácii túto tému neobišli a cítiť z nej ten Váš :) Prečo si myslíte, že máme ostych priznávať sa ku kategórii hodnotový rebríček? Pociťujeme ho ako obmedzenie?

Isteže, divadlo primárne spočíva na dialógu s divákom. Každý divák vstupuje do divadla (budovy) so svojím hodnotovým rebríčkom. Rovnako aj divadlo ako kultúrna inštitúcia stojí na jasne definovaných hodnotách. V prípade dramatického textu môžeme hovoriť nielen o hodnotovom rebríčku autora textu, ale aj o hodnotovom rebríčku ukrytom v danom texte, pričom tieto nemusia byť identické. Keďže som si Walczakovo Pieskovisko k inscenovaniu sám nevybral (išlo o konkrétnu objednávku zo strany vedenia DAD - navyše asi 4 mesiace pred plánovanou premiérou), trúfam si povedať, že som k práci na tejto inscenácii pristupoval z jednej strany maximálne vecne a pragmaticky, zo strany druhej slobodne a asociatívne. A keďže divadelná inscenácia je kolektívne dielo, z môjho pohľadu nemôže prezentovať hodnotový rebríček jednotlivca (jediného člena tímu). - Pokiaľ teda Vy tvrdíte, že môj rebríček hodnôt je z tejto inscenácie cítiť, úprimne by ma zaujímalo, aký ten rebríček je :-) Ostych rozhodne nepociťujem, len mi táto kategória pre proces tvorby pripadá zväzujúca a to jednak s ohľadom na spolupracovníkov, ale aj (a snáď predovšetkým) na divákov.

Odpoviem na Vašu otázku hodnôt, ktoré cítiť z Vašej inscenácie: Citlivosť k extrémnej osamotenosti a láskavé pochopenie pre neschopnosť z nej vystúpiť… i keď na druhej strane potreba hľadať nielen jej príčiny, ale i ako s ňou narábať… skôr existenciálny prístup, inak mne veľmi blízky.

… svoj hodnotový rebríček v procese tvorby akosi vytesňujem, celkovo prebúdzam citlivosť k inému a iným na úkor citlivosti k sebe samému - čo som si uvedomil práve teraz vďaka Vašim otázkam a tiež vďaka Vašej odpovedi. Ďakujem.

Rado sa stalo, aj mne takéto zrkadlo ako praktičke chýba, preto som sa naňho podujala.

2.) Ako vnímate roly divadla inštitucionálneho/kamenného a nezávislého, resp. aj komunitného? (Všetky sa v 14-ke nominovaných objavili…) - Sú to len rôzne produkčné modely alebo je iné aj ich miesto v umeleckej štruktúre slovenského divadelníctva?- Ako vnímate ako režisér/dramaturg svoje tvorivé miesto vo vzťahu k týmto modelom? A aký je Váš vzťah k tomu druhému pólu?

Úvodom by som rád venoval krátku pozornosť špecifickej situácii Divadla Alexandra Duchnoviča: zriaďovateľom DAD je Prešovský samosprávny kraj. Je to príspevková organizácia, ktorá získava príspevok na činnosť od VÚC. Z Fondu na podporu kultúry národnostných menšín získava DAD v poslednej dobe prostriedky na tvorbu inscenácií. DAD je národnostné divadlo rovnako ako Divadlá Thália a Romathan v Košiciach a Jókaiho divadlo v Komárne. Na rozdiel od vyššie uvedených divadiel nemá DAD vlastné priestory, za prenájom divadelnej sály musí DAD platiť prešovskému Katolíckemu kruhu. Katolícka cirkev získala budovu divadla po revolúcii. V auguste 2002 ThDr. Stanislav Stolárik, dekan Rímskokatolíckeho farského úradu v Prešove povedal: “Tento objekt bol dotváraný generáciou našich starých otcov, ktorí vytvárali tieto priestory na to, aby sa veriaci tejto farnosti mali kde stretávať.” Bohužiaľ týmto spôsobom Divadlo Alexandra Duchnoviča prišlo nielen o sálu, ale napríklad aj o bufet, ktorý k divadlu patril a bol tiež jedným z kľúčových miest rusínskej komunity sústredenej okolo DAD. Dramaturg Vasil Turok vtedy krátko po jeho zatvorení povedal: “Zavretím klubu sa narušila celková integrita divadla. Je to, ako keby nám odťali nohu, alebo ruku… V tom klube sme sa dennodenne modlili k múze.” Divadlo Alexandra Duchnoviča je z môjho pohľadu inštitucionálne divadlo bez vlastnej budovy s rolou komunitného divadla. A práve tento z jednej strany schizofrenický stav inštitúcie s komunitnou rolou a z druhej strany „bezdomovectvo“ zásadným spôsobom vplývajú na existenčnú neistotu zoči-voči každej novej sezóne a následne aj na atmosféru v umeleckom súbore.

Ako hosťujúci režisér mám skúsenosti prevažne s inštitucionálnymi divadlami v Česku a Poľsku. Nie je to tak, že by som sa nezávislej divadelnej scéne vyhýbal, dokonca ako pedagóg Katedry alternatívneho a bábkového divadla na pražskej DAMU som obklopený väčšinou kolegami z nezávislej pražskej divadelnej scény, zatiaľ som ale dostatok slobodného priestoru pre tvorbu našiel v rámci inštitucionálnych divadelných modelov.

Ďakujem za ochotu rozprávať sa.

- vj -