02.11.2021

CENA AKADÉMIE 2020/21 - OKRUH BRATISLAVA 1

Prihlásené inscenácie: Hriech/Její pastorkyňa (Činohra slovenského národného divadla), Milada (Činohra  Slovenského národného divadla a KADU- Kabinet audiovizuálnych divadelných umení),  Sova (Činohra Slovenského národného divadla),  Kubo (Činohra Slovenského národného divadla), Brutto (Divadlo NUDE), Zánik Západu (AntiTeatro).

        Hodnotitelia:  Mgr. art. Veronika Gabčíková, Mgr. art.  Juraj Hrčka, Mgr. Michaela Mojžišová, PhD.;  prof. Peter Pavlac,  Mgr.art.Karol Rédli

     Komisia BA 1  posudzovala šesticu štýlovo a poeticky rôznorodých inscenácií, ktoré do Ceny ADT prihlásili zriaďované (SND) aj nezriaďované (AntiTeatro, Divadlo NUDE) divadlá.

     Napriek rozdielnosti produkcií sa v nich dajú vysledovať spoločné znaky: komornosť foriem (zrejme aj v súvislosti s pandémiou Covidu-19) a predovšetkým téma hodnôt, ktorá sa vinula naprieč každou z prihlásených inscenácií. Komisiu najsilnejšie (s citeľným náskokom v bodovom hodnotení) oslovila inscenácia Hriech/Její pastorkyňa (SND – štúdio), rezonovali tiež inscenácie Milada (SND a KADU – Modrý salón SND) a Sova (SND – Modrý salón).

 

Pri Hriechu/Její pastorkyni (réžia M. Bachynec) komisia privítala ambíciu tvorcov reflektovať storočnicu profesionálneho divadla na Slovensku odvážnym prepojením ikonického diela českého realizmu s menej známou jednoaktovkou Jozefa Gregora Tajovského. Napriek tomu, že táto fúzia nefungovala vždy hladko (problematicky bolo vnímané najmä záverečné spojenie diel, keď sa pri stretnutí rodín odhalilo, že slovenská Eva je sestra českého Laca, čo spôsobilo „zrazu formálne, umelo, ba až násilne a celkom odlišné vyznenie oboch žánrovo protichodných diel, ktoré sa tak nespojili v nejakej syntéze“), bola inscenácia ako celok hodnotená vysoko, ako o tom svedčia aj pointujúce citáty z vyjadrení jednotlivých členov komisie: „Na báze ťažko predstaviteľnej fúzie sa podarilo dosiahnuť originálnu a divácky atraktívnu konfrontáciu archetypálnych i kultúrne podmienených stránok ľudskej povahy, nahliadanú v harmónii kontrastov: na jednej strane cez prizmu tragédie až antických rozmerov (Její pastorkyňa) a na druhej strane cez text realistickej hry s prítomnosťou komických prvkov (Hriech).“ „Inscenácia prináša sugestívnu, mrazivú atmosféru v čistej estetickej forme a symbolickej scéne.“ „Pomenúva odveký napätý vzťah medzi jednotlivcom a spoločnosťou, pričom spoločnosť sa stáva pre svojich členov sudcom a katom bez milosti a empatie. Túto jasnú a hlbokú tému inscenácia podáva nepateticky, jednoduchými inscenačnými postupmi (…). Z dvoch ,klasík‘ vznikla moderná a zmysluplná inscenácia, ktorá má ambíciu intenzívne komunikovať so súčasným divákom“, a ktorá sa diváka „dotýka vo svojej jednoduchosti na kosť oholenej“.

      V autorskej dokudráme Milada (M. Bachynec) komisia ocenila základný koncept, v ktorom inscenátori použili sedem listov Milady Horákovej, napísaných pár dní pred smrťou jej najbližším. Tomuto pohľadu podriadili aj režijno-dramaturgické riešenie: Milada sa objavuje len ako píšuca/hovoriaca postava v čase rodinnej večere a postupne prehovára ku všetkým tým, ktorí ostali najpodstatnejšími pre jej život, od dcéry až po svokru. Komisia konštatovala, že „hoci ide o lineárne poňatý princíp, niekoľko silných spoločných situácií presahuje lineárnosť monológov. Z celej inscenácie doslova prýšti smútok, sila hlbokého zamyslenia sa všetkých tých, čo ostanú, keď kat zrealizuje trest smrti.“ Popri dramatickom texte si uznanie vyslúžilo predovšetkým herectvo hlavnej predstaviteľky Vladeny Škorvagovej. Silu angažovanej výpovede, ktorá je „zrozumiteľná, osobná a vôbec nie didaktická či sentimentálna“ a jej  „hlavnou prednosťou je neprvoplánovosť a nadčasová civilnosť výpovede“, čiastočne oslabovali výkriky, ktoré zaznievali vždy, keď sa Milada Horáková pokúsila otvoriť dvere. A tiež patetická záverečná scéna popravy. K celkovému ideovému vyzneniu inscenácie zaznela tiež výhrada, že hoci absentujúca dramatickosť javiskových situácií nie je v dokumentárnej dráme ničím výnimočným, „v tomto prípade nedošlo ani k historickému exkurzu, či k predostretiu nového pohľadu na notoricky známu udalosť/osobnosť“.

      Problém nedostatočnej „novosti“ tak v tematickej ako i realizačnej rovine rezonoval aj v hodnotení komornej inscenácie Sova (réžia V. Schulzová): „Téma vyrovnávania sa s rodinou a hľadanie vlastného ukotvenia je v dnešnej dobe veľmi častou témou v literatúre i divadle. Takmer modelová situácia hry neprináša nový ani iný pohľad na tento problém. Herecké výkony oboch herečiek sú nespochybniteľné, no pokus o obnaženie osobnostných i rodinných mechanizmov cez úsmev sa akosi míňa účinku.“ Iní členovia poroty nazerali na inscenáciu ako na „krehké, zväčša decentne intímne, chvíľami bytostne zasahujúce stvárnenie každodennosti, ktorá zväčša doháňa do zúfalstva, no občas aj vzbudzuje krehký pocit životnej ,istoty´“, prípadne ocenili to, že sa „z hry modelovej stáva hra bytostne konkrétna a platí to aj naopak. (…) Inscenácia samotná je tak vďaka skvelej hereckej interpretácii a niekoľkým nenásilným, ale vlastne celkom dostačujúcim režijným nápadom výborným príspevkom do diskurzu hier s odkazom pre obe generácie, ktorých stret zobrazuje.“ Ako problematický moment inscenácie bol aj v tomto prípade vnímaný jej záver, ktorý „nepriniesol ani katarznú očistu, ani stotožnenie sa s protagonistkami“. Jednoznačnejšie vnímanie hereckej zložky inscenácie komplikovala skutočnosť, že časť komisie videla záznam predstavenia z minulej sezóny s Barborou Andrešičovou a časť živú reprízu v novej sezóne, kde postavu Vendy stvárnila Anežka Pietrová. V konečnom dôsledku však bola na inscenácii ocenená „jej ľudskosť a výkon Božidary Turzonovovej, ktorá žiari vo vynikajúcej forme“

Z inscenácií, ktoré prihlásilo do Ceny ADT Slovenské národné divadlo, sa s najmenej pozitívnou odozvou stretla inscenácia Kubo. Podľa komisie sa režijno-dramaturgickému tandemu Lukáš Brutovský – Miro Dacho, ktorý už pripravil nejednu úspešnú inscenáciu slovenskej klasiky, v prípade Kuba len vo veľmi malej miere podarilo uplatniť ich tendencie reinterpretovať alebo myšlienkovo posunúť slovenské klasiky. Inscenácia priniesla jasnú typológiu postáv s hyperbolizovaným hereckým prejavom a s výraznými štylizovanými gestami. V istých momentoch smerovali herecké výkony až ku karikatúram daných postáv, pričom najväčším otáznikom zostala samotná postava Kuba v podaní Milana Ondríka. Pozitívnejšie boli prijaté režijne vybudované situácie, ktoré v konaní neraz kontrastovali s textom alebo ukazovali druhý plán banálnych dialógov, kontrast bohatých cifrovaných kostýmov s takmer prázdnou scénou ponechávajúcou divákovi priestor na vlastnú vizualizáciu, či inovatívne pôsobiaci nápad folklorizácie medziľudských vzťahov (t. j. pretavenie konfliktu, sexuality alebo citového rozpoloženia skrz tanec alebo spev). Celkovo však komisia poukázala na prílišnú zjednodušujúcosť takéhoto odsentimentalizovaného pohľadu na cynické krutosti a nekorektnosť deformovaných komunít slovenských dedín, a tiež na to, že inscenácii chýba jasná a zmysluplná výpoveď či téma, ktorej by všetky inscenačné prostriedky slúžili: „Za vtipom a smiechom chýba zamyslenie a pridaná hodnota dialógu javisko –  divák.“

Inscenáciu Zánik Západu z produkcie bratislavského AntiTeatra (réžia A. Korenči) znevýhodnil nízky počet predstavení a predovšetkým neexistencia videozáznamu, ktorými sa dali aspoň sprostredkovane suplovať živé predstavenia v prípade ostatných prihlásených inscenácií. Trojica členov komisie, ktorí sa predstavenia v podzemnom kryte civilnej obrany v divadle P. O. Hviezdoslava zúčastnili, vnímali produkciu ako „pozoruhodné interdisciplinárne dielo, ktoré osciluje na pomedzí pohybovej performancie, výtvarnej inštalácie a audiovizuálneho diela“, kde sa základným tvorivým princípom stal „kolobeh vznikania a zanikania a fatalisticko-skeptické videnie sveta, ktoré Spengler koncipuje vo svojich esejach a štúdiách“, resp. ako „divadlo, aké bežne vidno na festivaloch od zahraničných súborov, divadlo veľkomiest, divadlo alebo performancia západu – u nás skôr jedinečné, osamotené, akoby vytrhnuté z Bielej noci alebo klauzúry na VŠVU“.

Dôležitým aspektom inscenácie bola sugestívna atmosféra, podporená ASFD hudbou, ktorá od začiatku do konca vyvoláva v divákovi pocit neistoty a napätia. Sprievodkyňou inscenáciou je ústredná postava stvárnená Táňou Pauhofovou, ktorá je „predstaviteľkou kapitalistického človeka, resp. faustovského typu človeka, reprezentantkou západného sveta mamonu a matérie“. Jej koniec (zánik, smrť) je interpretovaný zdĺhavým ťahavým zošuchnutím sa v luxusnom kresle, „v materiálnom bohatstve, no evidentne v duchovnej samote“. Ako istý hendikep produkcie komisia vnímala, že „performancia síce podnecuje ľudské myslenie a tvorbu asociácií, ale najsilnejšie vynikajúca téma – teda materiálne nastavenie jedinca kapitalistickej spoločnosti – neukazuje nové prevratné pohľady na problematiku západného konzumného sveta“.

Ako najväčšie pozitívum ďalšieho titulu, ktorý do Ceny ADT prihlásili tvorcovia z oblasti nezriaďovaných divadiel – autorskej inscenácie Brutto z produkcie Divadla NUDE (réžia Veronika Malgot),  bola vnímaná originálna a v kontexte slovenskej divadelnej tvorby takýmto spôsobom doposiaľ nereflektovaná téma vzťahu človeka k peniazom či k matérii v širšom zmysle slova. Obzvlášť v kovidovom období išlo o mimoriadne rezonujúcu tému: „V čase, kedy na Slovensku desaťtisíce ľudí prišli dočasne alebo natrvalo o svoju prácu, sa honba za bohatstvom stáva ekvivalentom každodenného prežitia.“ Autori uchopili tému formou mozaiky krátkych výstupov, ktoré rozkrývali širokú škálu situácií, kde hrali financie ústrednú rolu: od individuálnych – raz „technokraticky“ všeobecnejších, inokedy intímnych či hodnotovo orientovaných – úvah, cez vzťahové problémy až po kabaretne poňaté scénky „vymývania mozgov“ finančnými poradcami a kryptobarónmi, ktorí sľubujú zmeniť náš život. Isté výhrady členov komisie sa vzťahovali k potrebe dramaturgického zhutnenia inscenácie, ktorá chvíľami pôsobilo rozvláčne a zdĺhavo, prípadne k nesúrodosti hereckých prostriedkov, s ktorými pracovali ústrední predstavitelia Filip Jekkel a Lýdia Ondrušová. Naopak, bez ambície kritickej výhrady zaznelo konštatovanie, že „inscenácia rezignovala (zrejme to ani nemala vo svojej ambícii) na to, aby akýmkoľvek spôsobom doviedla dívajúceho sa k názoru, či z pasce, do ktorej sme sa sami dostali, vôbec možno vidieť nejaké východisko. (…) je tak vlastne len akýmsi konštatovaním, ktoré neodkrýva, len popisuje, konštatuje, ale nekričí.“

 

Akadémia divadelných tvorcov sa rozhodla nevyhlásiť tohto roku regulárne nominácie, len „kovid nominácie“. A tie komisia okruhu BA 1 odporučila udeliť inscenácii Hriech/Její pastorkyňa (Činohra Slovenského národného divadla) v réžii Matúša Bachynca a Milada (Činohra Slovenského národného divadla a KADU – Kabinet audiovizuálnych divadelných umení) v réžii toho istého tvorcu.

 

Z čiastkových reflexií vypracovala Michaela Mojžišová.
15. 10. 2021