02.11.2021

CENA AKADÉMIE 2020/21 - OKRUH BRATISLAVA 2

Komisia Akadémie divadelných tvorcov pre okruh Bratislava 2 v zložení Juraj Benčík, Michal Legíň, Nadežda Lindovská a Lucia Mihálová hodnotila štyri inscenácie, ktoré prihlásili do Ceny Akadémie tieto divadlá: Dezorzovo lútkové divadlo, Divadlo Astorka Korzo ´90, Divadlo oravských hercov a Radošinské naivné divadlo.

Zloženie divadiel v tomto okruhu bolo skutočne rôznorodé. Takpovediac „v jednom koši“ sa ocitlo provokatívne bábkové divadlo pre dospelého diváka Dezorzovo lútkové divadlo, zriaďované repertoárové divadlo s hlbokou tradíciou psychologického herectva Divadlo Astorka Korzo ´90, novovzniknuté zoskupenie mladých divadelníkov Divadlo oravských hercov a celoslovenský divadelný fenomén s jasne definovaným autorským rukopisom Radošinské naivné divadlo. Pôvodne boli do tohto okruhu prihlásené aj Letné Shakespearovské slávnosti, ale ich prihlásená inscenácia, Dvaja páni z Verony, nespĺňala stanovy Ceny (nakoľko išlo o obnovenú premiéru), preto bola diskvalifikovaná. Komisia nakoniec hodnotila inscenácie: III gaštanové kone, ktorú do Ceny prihlásilo Divadlo oravských hercov; Dukla, údolie smrti Dezorzovho lútkového divadla; inscenáciu Divadla Astorka Korzo ´90 Pohľad z mosta a inscenáciu Radošinského naivného divadla Pán strom. Spomínaná rôznorodosť divadiel sa odrazila aj vo rôznorodosti inscenácií. Cieľom komisie však nebolo porovnávať inscenácie medzi sebou – v podstate by to nebolo možné, ani férové. Komisia sa zamerala na analýzu jednotlivých zložiek  každej inscenácie a snažila sa objektívne pomenovať, v čom spočívajú jej slabé a silné stránky. Keďže ADT nie je platformou profesionálnej kritiky, ale hodnotiteľmi sú aj praktickí divadelníci, dôležitú úlohu v hodnotení zohrával aj subjektívny umelecký zážitok a celkový dojem z inscenácie. 


    Divadlo Astorka Korzo ´90 a Radošinské naivné divadlo priniesli inscenácie, ktoré esteticky nadväzujú na ich predošlú tvorbu a pokračujú v silnej tradícií, ktorá má svoju „značku kvality“ a v oboch prípadoch stabilnú divácku základňu. Divadlo oravských hercov a Dezorzovo lútkové divadlo si zvolili cestu skúmania, hľadania a objavovania – v prvom prípade išlo o skúmanie možností rozprávania príbehu cez znaky, symboly a epiku; v druhom prípade išlo o skúmanie „efektu filmového plátna“.


    Potešujúcim javom v tejto skupine inscenácií je prítomnosť až troch nových autorských textov: Dukla, údolie smrti, Pán strom a dramatizácia Margity Figuli III gaštanové kone. Uznanie za dramaturgický výber si zaslúži aj Pohľad z mosta od Arthura Millera. Inscenácia Divadla Astorka Korzo ´90 pripomenula mimoriadnu nadčasovosť Millerovho textu.


Je zaujímavé, že v každej inscenácii dominoval motív lásky – vždy iným spôsobom. V III gaštanových koňoch išlo o známy milostný trojuholník, ktorý smeruje k hlbokej ľudskej tragédii. Láska ako deštruktívna sila, ktorá dokáže človeka zapáliť i spáliť sa ukazuje aj v Pohľade z mosta, v ktorom  ženatý muž vzplanie láskou k inej žene. Láska ako svetielko nádeje, ktoré nám ponúka vyslobodenie z chaosu tohto sveta, sa ukázala v inscenácii Dukla, údolie smrti. Hlavnou zápletkou deja je homosexuálny vzťah v čase vrcholiacej vojny. Inscenácia Pán strom vyzýva človeka k láske k prírode a k všetkému živému. K láske, ktorá vzbudzuje potrebu chrániť a zabraňovať devastovaniu. Po mnohých dramaturgických trendoch a tendenciách (ktorých životnosť nie je dlhšia ako dve-tri sezóny), je vzácne vidieť návrat k témam, ktoré sú nielen aktuálne, ale aj univerzálne.


     Zhrňujúce hodnotenie jednotlivých inscenácií uvádzame v abecednom poradí.
Inscenácia III gaštanové kone - Divadlo oravských hercov(réžia Vojtech Koleják)


vznikla ako spolupráca nového zoskupenia Divadlo oravských hercov a Mestského divadla P. O. Hviezdoslava. Inscenácia, ktorá sa hrá na javisku MDPOH, mala potenciál uspokojiť túžbu učiteľov po „dobre spracovanom povinnom čítaní“, aj túžbu tradičného „večerného diváka“ po zaujímavom uchopení slovenskej klasiky. Podľa hodnotenia komisie tento potenciál nebol naplno využitý. Ako hlavný problém inscenácie komisia definovala adaptáciu literárnej predlohy. „Tri gaštanové kone Margity Figuli sú nabité hlbokými vášňami a situáciami, ktoré čítate so zatajeným dychom. Tento rozmer divadelnej adaptácii chýba.“ Novela Margity Figuli „vyznieva plocho a lineárne. Okrem toho sa, a to nie je len chyba adaptácie, dá v deji ľahko stratiť.“  Z absencie dramatického napätia a situácií – pramení aj monotónnosť, resp. podimenzovanosť hereckého prejavu. „Inscenácia je plná monológového, rozprávaného popisu a opisu deja, ktorý je pre mladých a málo skúsených hercov mužských postáv veľmi náročné uchopiť inak ako umelecký prednes prózy. Len občas sa im podarí vniesť do literárnych monológov aj dramatický rozmer vecného, psychologického zainteresovania a citového náboja vášne. Monológy sú viac oznamované, než prežívané.“ Z hodnotenia ďalšieho člena komisie: „Divadelníci sa snažia nepreexponovať emócie. Zdôrazniť márnu snahu skryť, potlačiť vášne. Ale priestor pre herecký prejav – či už verbálny či nonverbálny, inscenátori prekvapujúco minimalizovali. V konečnom výsledku (aspoň na vzhliadnutom predstavení) bola inscenácia emocionálne poddimenzovaná. Zachovala si epický ráz a vizuálnu kultivovanosť, nadviazala na líniu literárneho divadla, ktoré pomáha stredoškolskej mládeži vyrovnať sa s povinným čítaním slovenskej klasiky. Je však nepochybné, že ambície zoskupenia Trieska v oku siahajú ďalej. Treba počkať na ich ďalšie projekty.“


     Veľkým pozitívom inscenácie bol herecký výkon Tatiany Polákovej, ktorý vysoko vyčnieval nad výkonmi jej hereckých kolegov Jaroslava Kysela a Michala Kolejáka. „Magdalénina dievčenskosť na začiatku krátkej trištvrte hodinovej scénickej kompozície a rovnako jej plnohodnotná, zranená a bolestivá ženskosť pred koncom inscenácie, robí z Tatiany Polákovej protagonistku celého deja a diela a z Magdalény jedinú postavu, ktorá si v inscenácii prejde naozajstným vývojom. Žiaľ, trochu naivná chlapčenskosť a málo autentická mužskosť vytvára na javisku málo rovnováhy a plnohodnotné najprv dievča, potom žena Tatiany Polákovej nemá v konfrontácii s nezrelými chlapčenskými postavami Jaroslava Kysela a Michala Kolejáka možnosť úplne prežívať autenticitu vášne a tragédiu príbehu.“


     Najsilnejšiu stránku inscenácie videli členovia komisie vo scénografii Doroty Volfovej. „Nad všetkými výkonmi v mojom dojme z inscenácie vysoko čnie scénografia. Skutočne účinná, jednoduchá, funkčná, nápaditá a správne úsporná. 12 (tucet!) samostojných manekýnov v štylizácii ženského kroja, ktorí najprv predstavujú stromy v lese a vzápätí dedinu s jej obyvateľmi, aby sa v závere menili na koly v plote, hrady domu, stajne a dokonca hrob gazdu Jana, dopĺňa päť vedier – zdrojov čistej, pitnej vody pre kone – predstavujúcich symbol ústrednej postavy príbehu a symbolu novely Margity Figuli – kone. Kone ako archetyp slobody a vernej lásky, živočíšnosti, zmyselnosti a veľkej sily pohybu a pnutia, ktoré človek nedokáže ovládať. Vďaka scénografii a umnému narábaniu s jej prvkami, dostáva divák v inscenácii protipól k hovorenému, literárnemu textu v podobe efektnej a efektívnej spektakularity a vizuality.“


     Treba však podotknúť, že scénografia, akokoľvek bola nápaditá a mala veľký potenciál, „sama o sebe bez kúzla premeny divadelného znaku a teda umnej réžie veľa nezmohla“.

 Celkové hodnotenie komisie bolo napriek spomínaným výhradám povzbudzujúce smerom k ďalšej tvorbe Divadla oravských hercov.

     Inscenácia Dukla, údolie smrti -Dezorzovo lútkové divadlo (réžia Gejza Dezorz)

bola v hodnotení komisie jasným favoritom. Členovia komisie sa jednohlasne zhodli, že umelecká úroveň tejto inscenácie badateľne prevyšuje ostatné prihlásené inscenácie. Veľkú pozornosť vzbudila najmä forma „puppet live cinema“, ktorá vyvolala dlhú a nadšenú diskusiu o inovatívnosti. „Hoci využitie videoprojekcií v štýle tzv. „puppet live cinema“ nie je svetovým objavom (napokon, dnes je veľmi ťažké priniesť niečo úplne nové a nečakané), spôsob, akým s týmto princípom Dezorzovo lútkové divadlo narába, v mene čoho ho používa a hlavne samotný konečný výsledok je vskutku fascinujúci a pre slovenské divadlo veľmi, veľmi osviežujúci a inšpiratívny.“ Špecificky bola ocenená aj práca s kamerou, teda technické zvládnutie zvolenej formy. „Dominantnú rolu tu hrá práca so strihovou skladbou aj s veľkosťou záberu (celok, polocelok, polodetail, detail). Autori tu zužitkovávajú svoje doterajšie skúsenosti s audio-vizuálnou tvorbou. Pôvodne inscenácia vznikla ako reakcia na možnosti online priestoru počas pandémie. Je však zaujímavé sledovať bábkarsky súbor v zákulisí v spolupráci so živým hudobným doprovodom a filmármi. Jednu z dvoch kamier v ruke drží režisér inscenácie Gejza Dezorz, čím sa aktívne zapája do procesu javiskovej tvorby v priestore a priamo ovplyvňuje výstup na filmové plátno.“


     Podľa členov komisie sa čaro inscenácie nachádza po prvé: v „bábkovom veľkofilme“ na plátne; a po druhé v náhľade do procesu výroby tohto filmu, ktorý sa deje priamo pred očami diváka. „Pred divákmi sa odohrávajú v jednom čase a na jednom mieste dve nádherné umelecké diela – pohľad do kuchyne animátorského tímu live in time animovanej bábkovej audiovizuálnej produkcie a výsledok ich horúčkovitej, nadšenej, kompetentnej a premyslene pôsobivej snahy, zobrazený na veľkom plátne za nimi. Dokonalé prepojenie animácie, kamerového snímania, strihu, živej hudobnej produkcie a minimalistického využitia hovoreného slova v štyroch rôznych jazykoch. Multimediálne, kozmopolitné dielo najmodernejších multižánrových postupov. Obsahovo prevratné, svojou komplexnosťou využitia výrazových prostriedkov v kontexte slovenského divadelníctva formálne hyperinovatívne.“


     Od viacerých členov komisie zaznel výrok, že táto divadelná forma povýšila inscenáciu na divadlo pre 21. storočie. „Dianie v laboratóriu sa dá vnímať paralelne s výsledným „veľkofilmom“. Sledovanie jeho zrodu, animácie a videoprojekcie jednotlivých „sekvencií“, paradoxne nedevalvuje tajomstvo tvorby, ale naopak, posilňuje obdiv k umeleckej vynaliezavosti, umu, sústredenosti, profesionalite, vzájomnej kolektívnej podpore zúčastnených tvorcov a tvorkýň. Dezorzovo lútkové divadlo premenilo duklianske údolie smrti na hold zázraku, zvanému umenie. Moderné umenie. Čaro tohto predstavenia je čarom divadla 21. storočia.“


     Komisia ocenila aj hudobnú zložku inscenácie, ktorá naživo dotvárala filmový efekt. Výhodou inscenácie je aj úspornosť v rečovom prejave. Hlavnú dejovú líniu tvorí voiceover, prirodzene a precízne nahovorený Mariánom Mitašom. Ostatní interpreti, ktorí sú priamo prítomní na scéne, využívajú len minimálny jazykový prejav. „Minimalizmus rečového prejavu postáv je často zúžený na holé vety, príkazy a citoslovcia, častokrát známe archetypálne situačné frázy v slovenčine, nemčine, maďarčine a ruštine. Jazyk však nie je bariéra, nakoľko vojnové zverstvá sa dejú častokrát bez slov, len strohým konaním.“ Forma a estetické prostriedky však nie sú jediné, čo komisiu zaujalo. 21. storočie sa odzrkadľuje aj v príbehu, ktorého ústredným motívom je láska medzi nacistickým dôstojníkom a rómskym huslistom. Homosexualita však nepôsobí provokatívne, ani nemá apelatívny charakter. „Tvorcovia netlačia na queer tému, skôr vyjadrujú akt lásky na pozadí smrti a vybuchujúcich bômb.“ Jedinou výraznejšou výčitkou zo strany komisie bola výstavba deja, ktorý mal z príbehového hľadiska vlažný spád. „Naratív je pomerne zo začiatku veľmi strohý. Expozícia príbehu trvá do polovice inscenácie, dominantné je navodenie dobovej atmosféry a akcia. V tomto prípade akcia bábok či strojov - áut aj vojenskej techniky premietanej na plátno.“         Z hodnotenia ďalšieho člena komisie: „Príbeh sa odohráva počas SNP, no nemá politizujúci charakter. Nevstupuje do dialógu s predchádzajúcimi slovenskými inscenáciami, ktoré ponúkli redefiníciu udalostí zo slovenských dejín (vrátane SNP). Samozrejme, Dukla, údolie smrti, takúto ambíciu zrejme ani nemala. Povstanie tu pôsobí ako základná okolnosť, ktorá umožňuje stavať príbeh na rôznych vrstvách konfliktov a dostávať postavy do hraničných situácií, kedy sa musia rozhodnúť, na čej strane chcú stáť, či si vyberú pomstu alebo lásku a pod. Čo sa týka homosexuálnej lásky medzi dvoma ľuďmi na opačnej strane barikád, nevnímam ju ako tému, ktorou sa chceli tvorcovia zaoberať, skôr ako zápletku, ktorá bola funkčná, nápaditá a prekvapivá. Je škoda, že jej chýbala väčšia rozvinutosť a vrstevnatosť. Tým trpela najmä gradácia deja. Tvorcovia ju vyvažovali pútavou prácou s kamerou a bábkami. Občas sa však stalo, že sa z príbehu vytratilo vnútorné napätie a zostala iba plejáda efektov a výtvarných nápadov. Chvalabohu boli natoľko zaujímavé, že pozornosť diváka neustále stimulovali.“

Inscenácia Pohľad z mosta - Divadla Astroka Korzo´90 (réžia Ondrej Spišák)


bola potešujúcim dôkazom toho, že umelecký súbor Divadla Astroka Korzo ´90 je stále v dobrej kondícii a dokáže vytvoriť svieže, aktuálne, hĺbavé dielo nadväzujúc na svoju inscenačnú tradíciu. V rámci diskusie členov komisie sa tejto inscenácii v podstate nedalo nič vytknúť. Na druhej strane, nepatrí k tým, ktoré zažiaria iskrou jedinečnosti. Silné stránky inscenácie sú v podstate všetky. V rámci zvolenej poetiky potešil dramaturgický výber textu s nadčasovou tematikou, réžia a výtvarná zložka koncentrovaná na herca a herectvo samotné. „Divadlo Astorka ponúklo divákom veľmi kultivovanú inscenáciu postavenú na kvalitnom texte a kvalitnom herectve. Obsahuje viacero navzájom prepojených tematických rovín. Prináša silný nadčasový príbeh o strete kultúr, o podobách lásky, žiarlivosti a smrti, o sile tradícií a osudovej vášni. Hoci má jasne stanovený dobový a sociálny rámec (USA, 50. roky, fenomén nezákonného prisťahovalectva – najmä z Talianska, jeho dôvody a dopady) – nevyznieva zastarane, naopak – rezonuje s problémami súčasnej Európy, silnými migračnými vlnami posledných rokov a s otázkou vyrovnávania sa s inakosťou na oboch stranách - medzi migrantmi aj pôvodným obyvateľstvom.“ Komisia ocenila aj dramaturgicko-režijný výklad, ktorý zachoval úctu voči autorovi, vyhol sa násilným aktualizáciám a preukázal dôveru v nadčasovosť tém. „Veľmi príjemným zážitkom bolo pre mňa aj poznanie, že výklad textu neskĺzol v jeho inscenačnej podobe k lacnému preferovaniu tendenčných spoločenských tém (prisťahovalectvo, akceptácia minorít, homofóbia, incestné vzťahy) a k ich bulvarizácii, ktorú tieto témy ponúkajú. Naopak, využil ich všetky pre hlboké psychologické rozohranie a potvrdenie ústredného, existenčného problému hlavnej postavy a prehĺbil vo všetkých témach konflikt komplikovanosti duševného rozpoloženia jedinca a spletitosti spoločenských vzťahov, noriem, predsudkov i slov a činov aktérov drámy navzájom.“


     Špeciálnu pozornosť si v tejto inscenácii zaslúžia herecké výkony, ktoré aj vďaka precíznej režijnej práci dokázali vyniknúť aj v porovnaní s inými inscenáciami v tomto divadle. „Hlavnými nositeľmi príbehu a posolstva inscenácie sú však herci. Režisér O. Spišák akoby ustúpil do úzadia, cielene sa „rozplynul“ v hereckých výkonoch, sprítomňujúcich jednu z tragédií dnešnej doby ľudsky citlivo a jemne, bez teatrálnosti a pózy. Centrálnu postavu výnimočným spôsobom stvárnil Miroslav Noga. Stal sa hlavným nositeľom napätia, sprostredkoval rozorvanosť postavy Eddieho, jeho zápas samého zo sebou, ľudsky zdôvodnil jeho fatálne zlyhanie. Previedol publikum príbehom rodiny, ktorá upadla zo šťastia do nešťastia – nie v dôsledku a priori zlých povahových vlastností, ale osudových nedorozumení, chýb a paradoxných zhôd okolností.“ Členovia komisie vyzdvihli aj výkony Anny Šiškovej, Mariána Miezgu a aj predstaviteľov najnovšej hereckej generácie Pavla Šimuna a Sarah Arató. Šimun a Arató prekvapili svojím speváckym nadaním, avšak ich pohybová stránka za tou muzikálnou mierne zaostávala.


     Pohľad z mosta patril jednoznačne k lepšej polovici hodnotených inscenácií. „Naštudovanie hry Pohľad z mosta v sebe má pokoru voči textu aj voči divadelnej profesii, reprezentuje to najlepšie v rámci stredného prúdu súčasného slovenského divadelníctva.“ Inscenácia Divadla Astroka Korzo ´90 je vysoko kompaktným a esteticky čistým tvarom. Medzi jej najväčšie plusy patrí to, že „režisér zo seba neurobil hlavnú postavu“. V rámci súčasného slovenského divadla je to skutočne vzácny jav.

Inscenácia Pán strom - Radošinské naivné divadlo (réžia Ondrej Spišák)


vyvolala u viacerých členov komisie otázku, z akého uhla toto dielo hodnotiť. Poetika Radošinského naivného divadla je totiž svojbytnou kategóriou, ktorá nemá na Slovensku obdobu. „To, čo robí z Radošinského naivného divadla Radošinské naivné divadlo, je práve naivita – v najlepšom možnom zmysle slova. No v rámci takej špecifickej a zodpovednej úlohy, akou je odborné hodnotenie a udeľovanie cien, môže byť práve spomínaná „naivita“ prekážkou. Inscenácie RND sa pohybujú medzi viacerými žánrami – kabaretom, muzikálom, satirou, paródiou, fraškou, skeč šou a estrádou. Zároveň dokážu zaujať dôvtipom a glosátorským umom Stanislava Štepku, ktorý sa vo svojej autorskej tvorbe nevyhýba ani spoločensky aktuálnym témam alebo zásadným témam národnej histórie. RND je divadlo pestrosti, hravosti a „sedliackeho rozumu“, ktorý vo svojej jednoduchosti dokáže pôsobiť očistne a uvoľňujúco. Ale čo zo toho vyplýva pre hodnotiteľa? S čím sa dá porovnávať RND? Azda len s RND.“


     Viacerí členovia komisie konštatovali, že oproti predchádzajúcim inscenáciám RND Pán strom neprekročil nastavenú „laťku“ a dal by sa nazvať „priemerom, až horším priemerom.“ „Diváci sú na konci inscenácie spokojní, dostali všetko, čo očakávali a odchádzajú presvedčení o zmysluplnom využití času i peňazí. Obávam sa však, že hlbší, duchovný a emotívny zážitok im po krátkej chvíli bude chýbať, a aj keď ho nahradia spomínaním na očakávané a vyžadované slovné hračky, ktoré možno aj zľudovejú „Som buk, nie fejsbuk“, po dvoch týždňoch si nespomenú ani na názov, možno nanajvýš na tému – strom a zvieratká. Škoda. Možno bolo rozhodnutie vzdať sa protagonistu – skvelého rozprávača, zabávača a vykladača tém, Stanislava Štepku, v postave stromu počas celej inscenácie a nahradiť ho mnohými – takmer všetkými ostatnými predstaviteľmi hlavnej postavy v jednotlivých situáciách niečím novým, málo očakávaným a možno aj odvážnym, ale mne tam v postave stromu Štepka jednoducho chýbal. Chýbal mi ako základný kameň poetiky divadla a jeho filozofie počas celej jeho éry.“ Absencia Stanislava Štepku v titulnej postave bola pre viacerých členov komisie hlavným dôvodom, prečo sa inscenácii nepodarilo prekročiť „priemer“. „Dovolím si tvrdiť, že najlepším hercom je samotný Stanislav Štepka. Jeho výstupy a vstupy – sú výstupmi a vstupmi charizmatickej osobnosti. Obklopuje ho síce disponovaný, zohratý súbor, ale Štepkova charizma jeho členom chýba.“ „Humor Stanislava Štepku aj v inscenácii Pán strom prináša okrem filozofie aj radošinskú naivitu, z ktorej občas pramenia textové narážky oscilujúce na hrane ľudového humoru a sexistických narážok plné aliterácií a freudizmu. Pri Štepkovom hereckom prejave môže mať divák občas dilemu, či niektoré komentáre nie sú vymyslené a zimprovizované priamo na mieste. Aj v tom je kúzlo lídra RND. V kombinácii jeho ľudovosti s tvorivou energiou v zrelom veku a javiskovému účinkovaniu v ňom začínam vidieť Moliéra súčasnej slovenskej divadelnej scény.“


     Okrem výhrad treba spomenúť aj pozitíva a tým najväčším bol výber témy. „Environmentálny aktivizmus začalo v posledných rokoch preberať najmä divadlo pre deti a nezávislé bábkarske kočovné súbory. Preto vnímam inscenáciu s environmentálnym podtextom v podani RND ako tematický prínos do profesionálneho divadelníctva na Slovensku.“ Z hodnotenia iného člena komisie však vyplýva, že zvolená téma nebola adekvátne spracovaná: „(…)v súčasnosti populárna ekologická téma je skôr zámienkou pre vznik inscenácie, než problémom, ktorý by RND chcelo reflektovať.“ Komisia ocenila aj hudobnú zložku inscenácie, obzvlášť piesne, ktoré boli hrané a spievané naživo hercami. „Variabilnými hereckými polohami a komediálnym citom zaujali mnohí herci, keďže hrali viacero postáv. Zo ženských postáv zaujali všetky protagonistky a z mužských predovšetkým Mojmír Caban v spolupráci so Samuelom Spišákom. Okrem toho, Bronislava Kováčiková, Maruška Nedomová, Mojmír Caban, Jozef Adamčík a Ladislav Hubáček predviedli aj svoje muzikantské vlohy, niektoré piesne sprevádzali hudobným doprovodom v zostave akordeón, gitara, bubon, akustická bassgitara (špeciálne tento nástroj vidieť v rukách dvoch ženských protagonistiek prináša nesmierne potešenie).“ Členovia komisie hodnotili pozitívne jednoduchosť a zároveň efektnosť choreografie, scénografie a v prvom rade réžie. Žiadna zložka inscenácie nepôsobila samoúčelne. Všetky spoločne tvorili divadelný jazyk, ktorým hovorí jedine RND. „Režisér Ondrej Spišák zrejme naplnil všetky očakávania, ktoré sa spájajú so značkou RND a ich skalné publikum rozhodne nebude sklamané. Treba povedať, že ani toto nie je ľahké zadanie. V podstate je pozitívnym faktom, že sa Spišák nepokúšal vtláčať do inscenácie ambície, ktoré nesúvisia s RND a že prejavil úctu k tradícii tejto divadelnej poetiky.“

Záver

Komisia vyjadruje obdiv všetkým štyrom divadlám, ktorým sa – napriek stresu z neustále meniacich sa protipandemických opatrení, finančným stratám, nevyspytateľnosti všetkého od termínu premiéry cez zdravotný stav účinkujúcich až po divácku návštevnosť – podarilo vytvoriť inscenácie s hodnotným estetickým aj ideovým obsahom.


Niektorí členovia komisie, ktorí sa zúčastnili aj hodnotenia minulých ročníkov Ceny, poukázali na to, že celková úroveň inscenácií v tomto okruhu bola v porovnaní s predošlými ročníkmi nižšia, a tak odporúča udeliť „kovid nomináciu“ Ceny Akadémie len inscenáciu Dukla, údolie smrti Dezorzovho lútkového divadla. 

 

Z čiastkových reflexií napísala Lucia Mihálová.
18. 10. 2021