06.11.2021

CENA AKADÉMIE 2020/21 - OKRUH VÝCHOD

Komisia Východ v zložení: Mgr. Tatiana Masníková; Mgr. Róbert Kobezda,  Mgr.art.Daniel Straka, ArtD.; MUDr. Géza Hizsnyan hodnotila 8 inscenácií siedmych prihlásených divadiel:\ Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove: Petra Kovalčíková – Katarína Vozárová: ANI MAK (KlimaX) r. Petra Kovalčíková; Štátne divadlo Košice R. Schimmelpfenig: Čierna voda (r. Braňo Mazuch) a  K. Horák- M. Ditte - M. Baláž: Borodáč alebo Tri sestry (r. Júlia Rázusová); Spišské divadlo v Spišskej Novej Vsi: György Spiró: Búračka (r. Károly Rédli); Divadlo Thália v Košiciach: Béla Pintér: Parasztopera – Sedliacka opera (r. Károly Rédli); Bábkové divadlo v Košiciach: Pavol Uher: Záhada zlatého kufríka (r.: Pavol Uher); Divadlo Na peróne v spolupráci s KAIR ARTISTS in Residence a Creative Industry Košice: Sytze Schalk - Jana Wernerová - Peter Kočiš: My, ľud! (r. Peter Kočiš) a Divadelný kabinet východňara: Stanislav Bílý: L.A.P.A.J. (r. Stanislav Bílý).

Päť  z uvedených divadiel sú zriaďované, dve (Divadlo Na peróne a Divadelný kabinet východňara) sú nezávislé, dve z nich patria k národnostným divadlám, hrajúcim v jazyku národnostných menšín (DAD Prešov v jazyku rusínskom; Divadlo Thália v jazyku maďarskom). Vzorka prihlásených inscenácií sa skladá zo súčasných divadelných hier a autorských projektov. Takmer vo všetkých inscenáciách je prítomná snaha o hľadanie „modernej “divadelnej formy (autorské divadlo, používanie metódy kolektívnej tvorby a improvizácie…) ako aj snaha o aktuálnu „výpoveď“  k otázkam morálky, medziľudských vzťahov, umeleckej tvorby,  ekológie…

 

Štátne divadlo v Košiciach zaradilo do svojho dramaturgického plánu hru jedeného z najzaujímavejších a medzinárodne najznámejších súčasných dramatikov, Ronalda Schimmelpfenniga: Čierna voda. Na Slovensku už práce  Eduarda Kudláča v Mestskom divadle v Žiline, ale aj inscenácia Arabskej noci v réžii Martina Čičváka dokázali výraznú afinitu k Schimmelpfennigovej poetike, z ktorej vznikli významné inscenácie.
V Košiciach sa hosťujúci režisér Braňo Mazúch rozhodol pre zaujímavý experiment: nevypracovať mizanscény, nebudovať jednotlivé postavy, dokonca stabilne nerozdeliť ani herecké úlohy. Všetci herci sa mali naučiť celý text, a dostali od režiséra možnosť akejsi improvizácie, možnosť voľne sa rozhodnúť, kto práve bude pokračovať v nasledujúcej replike. Všetci členovia komisie sa zhodli na tom, že daný experiment nebol úspešný a v takto vzniknutej inscenácii miestami bolo problematické samotné sledovanie príbehu, pochopenie udalostí aj identifikácia jednotlivých postáv. Vzniknutý divadelný tvar je málo pôsobivý, nedokáže udržať pozornosť diváka, a poskytnúť mu plnohodnotný umelecký zážitok.
„Braňo Mazúch ako režisér sa snaží bleskurýchlo striedať časové roviny, herci voľne preberajú identitu rôznych postáv, dialógov je pomenej, mizanscény sa tvoria minimálne a stereotypne. Pred predstavením síce znie, že každé predstavenie je iné, nakoľko herci nemajú striktne danú mizanscénu… Každý herec pozná texty a čaká, v ktorom momente vstupuje do deja. Nápaditosť sa koncepcii nedá odoprieť, ale zostala v rovine rozpracovanosti, či zámeru.“
„Deklamácia/citovanie dramatického textu na javisku je síce zaujímavým pracovným postupom pre performerov predstavenia, no pre diváka prináša zmätočne podané informácie a nechronologicky postupujúce dejové línie…“
„Performeri na košickej malej scéne (sú) iba akýmisi rozprávačmi príbehu, ktorého dejovú líniu divák stráca pod monotónnym deklamovaním textu, bez naplnenia hereckou aktivitou, akciou, prežívaním či samotnou hrou.“
„Od začiatku nás prezentácia necháva chladnými, aj keď sa diváka snaží v niektorých momentoch vtiahnuť do deja, o niekoľko minút sa stratí v nenápaditej forme…“
Na inscenácii Schimmelpfennigovej hry Čierna voda komisia oceňuje dramaturgickú voľbu a odvážny experiment s divadelnou formou, výsledok ktorého však považujeme za nepresvedčivý.

 

Nezávislé Divadlo Na peróne v spolupráci s KAIR ARTISTS in Residence a Creative Industry Košice nominovalo na Cenu interaktívne predstavenie My, ľud!, z ktorého nebola dostupná nahrávka, a videli ho len traja členovia komisie. Ich názory prezentujem citátmi z ich recenzií:

“My ľud! je autorskou inscenáciou Divadla Na peróne, ktorá bola vytvorená podľa predlohy stolovej hry holandského autora Sytze Schalk (úprava Jana Wagnerová a Peter Kočiš, réžia Peter Kočiš).
„Interaktívna spoločenská hra, ktorej cieľom je zamyslieť sa nad extrémizmom a v predvolebnej kampani viesť ľudí k demokracii.“
„Inscenácia je zložená z prológu (predvolebná kampaň), 4 obrazov (4 interaktívne kolá volieb), epilógu (vyhodnotenie volieb). Protagonisti sa snažia vtiahnuť divákov priamo do ich priebehu, diváci sa zapájajú do jednotlivých kôl pomyselných volieb, pričom rozhodujú, kto bude najlepším diváckym pomyselným kandidátom.“  
„Nachádzame sa vo fiktívnej krajine, ale diváci sa stávajú svedkami súčasných vzťahov, politických názorov, verejnej mienky. Z ekodrámy sa hra presúva do politickej roviny predvolebnej kampane. Diváci sa v nej stávajú občanmi a svojimi rozhodnutiami ovplyvňujú voľby. Herci sa doslova s divákmi – občanmi pohrajú. Predostierajú mu predvolebné prejavy a sľuby, v druhej línii sa pohrávajú s príbehom nešťastných osudov prisťahovalcov… Nepotrebujú rozvinúť charaktery, vzťahy jednotlivých postáv či konfliktné situácie, pretože konflikt je len jeden: prázdny, bezduchý a nevedomý postoj občanov k budúcnosti. Občanov, ktorý vedia málo o extrémizme, o liberalizme, o tom, kam sa politicky uberá náš svet. „ 
“Režijná stránka predstavenia nenapĺňa všetky atribúty divadelného predstavenia, ktoré tak väčšinou pôsobí ako edukatívny divadelný útvar, a nie ako divadelná inscenácia so všetkými potrebnými divadelnými a estetickými prvkami.“ „Charaktery postáv sú málo prepracované, pričom v inscenácii vznikajú často hluché miesta…“ K pozitívam inscenácie patria „výber témy a vzdelávací charakter projektu“ či „aktuálny obsah“.

Divadlo Alexandra Duchnoviča, patriace k profesionálnym národnostným divadlám na Slovensku, hrajúce v rusínskom jazyku, dalo možnosť mladým tvorcom realizovať autorský projekt, ktorým sa chcú vyjadriť k otázkam ekológie a životného prostredia, k problémom ochrany resp. ničenia prírody. Na prezentáciu vlastného názoru na tieto veľmi aktuálne otázky hľadajú inscenátori aj vlastnú formu, sme svedkami hľadania a nájdenia netradičnej, experimentálnej divadelnej formy „KLIMAX je pokračovaním pilotného projektu ANI MAK (2018) a nadväzuje na tému hľadania identity v súčasnej globálnej, konzumnej a multikultúrnej spoločnosti. KLIMAX je vyjadrením vyvrcholenia vzťahu moderného civilizovaného človeka 21. storočia a enviromentálneho prostredia, ktoré ho determinuje. Text bol inšpirovaný románom Františka Švantnera – Nevesta hôľ“ - píšu tvorcovia. V Švantnerovom románe sa síce vzťah človeka a prírody objavuje veľmi originálnym, zaujímavým spôsobom, skĺbiť ho však s dnešným „enviromentalistickým“ pohľadom nie je jednoduché. Žiaľ sa to presvedčivo nepodarilo ani tvorcom inscenácie (koncept textu Petra Kovalčíková a Katarína Vozárová, dramaturgia Terézia Mindošová a Katarína Vozárová, réžia Petra Kovalčíková). 
„Medzi zavesenými igelitovými fóliami ohraničujúcimi hrací priestor vrátane podlahy sa v priebehu predstavenia zobrazujú každodenné snahy ako využiť situáciu, ľudí, ako obísť zákony a svoje exkluzívne zámery výstavby lukratívnych budov uskutočniť i za cenu ničenia životodarnej, krásnej prírody. Porovnávanie sa zobrazuje hlavne v dvoch ženských postavách: Nevesta mesta a Nevesta hôľ. Kým mestská Nevesta sa správa podľa záujmov vlastného biznisu a zárobku, Nevesta hôľ sa snaží každého presvedčiť o potrebe chrániť prírodu, spieva o nej pieseň a priamo pred očami diváka triedi odpadky, ktoré sa žiaľ tiež ocitajú len v plastikových vedrách. I keď sa režisérka snažila divákov upozorniť na náš ľahostajný vzťah k prírode, na neznalosť mnohých ekologických tém a na barbarstvo voči prírode, popisnými situáciami, povrchným stvárnením charakterov bez možnosti opretia sa o kvalitný text inscenácia nevyznela presvedčivo.“ 
„Inscenácia ANI MAK je zostavená z troch častí – akéhosi televízneho „konzumného“ sveta nevnímajúceho okolitý svet, v druhej časti sa pracuje s jednotlivými postavami či motívmi literárneho diela Nevesta hôľ a v tretej dochádza k akémusi sfinalizovaniu … Inscenácii sa nedá uprieť snaha o vytvorenie ambiciózneho projektu s prvkami netradičného až experimentálneho divadla… Má byť výzvou na zamyslenie sa.“ 
„Režijná práca sa však nedorovnala hereckým osobnostiam divadla a tie sa na oplátku nedorovnali medzi sebou. Svetlé momenty režijného úmyslu boli potlačované hereckými osobnosťami divadla, kedy sa herecký prejav nezlučoval s jednotlivými režijnými predstavami a samotné herecké prevedenie jednotlivých scén bolo nevyrovnané a nekompatibilné.“ „Herecká zložka je utopená v záplave textov, myšlienok, formálnych variácií.“

 

Maďarský dramatik György Spiró sa v posledných rokoch snaží o zachytenie dramatických konfliktov v súčasných, každodenných, zdanlivo banálnych situáciách. Do tejto série jeho hier patrí aj ** Búračka**, ktorú Spišské divadlo uviedlo v preklade a réžii Károlya Rédliho. „V situácii hromadnej autonehody je skupina ľudí nútená na chvíľu sa zastaviť. Všetci sú v živote hnaní k čo najvyššej produktivite, čo sa nevytráca ani v takejto situácii a spôsobuje to sériu vtipných mikrosituácií. Pestrá mozaika účastníkov autonehody vytvára obraz o súčasnej spoločnosti založenej na neustálom zhone a produktivite“, uvádza sa v popise Spišského divadla. A presne o tom to je. Na úvod veľmi jednoducho vyzerajúci príbeh, ktorý sa postupne zauzluje ľudskými osudmi. „ Tieto osudy sú skutočne súčasné, úzko spojené s našou dobou, súčasnou spoločenskou situáciou, divákovi sa preto zdajú byť známe, „uveriteľné“, na druhej strane však práve preto môžu pôsobiť banálne. Spiró ako skúsený divadelný praktik vie, že dramatické postavy sa môžu  stať vierohodnými, „živými“ len cez herca, preto ponecháva dostatočný priestor na hereckú kreativitu. Režisér sa snažil o vytvorenie pôsobivého divadelného celku s nasadením svižného tempa a použitím komediálnych aj groteskných prvkov, nepodarilo sa mu však štýlovo ani kvalitatívne zjednotiť rôznorodé herecké prejavy.
„Režisér postavil inscenáciu na rušnej hre, ktorá pôsobí ako pouličná zábava, pričom využíva komediálny patent diela a privádza jednotlivé situácie až do grotesky. Samotné postavičky zasadil do slovenského prostredia a odzrkadľujú súčasné spoločenské typológie… dve zlatokopky, zdravotná sestra, fanúšikovia, neskonale zatracovaní policajti, či dotieravý, cynický, miestami až drzý kšeftár.“ Hlavným problémom inscenácie Spišského divadla je práve herecká zložka. Na jednej strane u viacerých chýba presnejšia charakteristika, „osobitosť“ danej postavy, na druhej strane  zo štýlovo aj psychologicky rôznych hereckých prístupov nevzniká jednotný javiskový celok. V komisii sa ale v tomto prípade objavili rôzne názory. Podľa jedného „Rédli po celý čas drží hru v dobrom tempe a skoro precízne technicky organizuje súbežne prebiehajúce akcie, pričom využíva celé prostredie divadla. Intenzívna tímová práca prináša ovocie. V dynamickom prejave sa mieša mikrorealistický štýl hry s divokou komédiou a ironickými narážkami, ľudské drámy a groteskné osudy sú stále autentické.“  Podľa iného však „herecký súbor, tvorený prevažne z čerstvých absolventov umeleckých škôl na Slovensku však komédiu uchytil prvoplánovo /…/ Značné rozdiely hereckej zrelosti protagonistov súboru nedokázal režisér skorigovať do súvislého jednoliateho celku.“ Komisia oceňuje dramaturgickú voľbu so súčasnou tematikou a „energetický vklad“ súboru do tejto inscenácie, z ktorej však napriek snahe tvorcov nevznikol štýlovo jednotný a myšlienkovo koherentný javiskový celok.

Divadelný kabinet východňara Stanislav Bilý: L.A.P.A.J

“Autorských inscenácií, ktoré vedia svojou myšlienkou a dialógmi zaujať, nie je v súčasnej dobe na Slovensku tak málo. Stanislav Bilý nám ponúka text, v ktorom dochádza k prelínaniu motívov o ľudskej podstate, jeho pripútanosti k starým návykom zmýšľania a správania, úvahu medzi bratom a sestrou o rozume a cite, či túžbe po šťastí alebo aj o obave z budúcnosti,  v ktorej sa predstava o šťastí a dokonalej ľudskej spoločnosti naplniť nemusí.“ 
„V hlavných hrdinoch inscenácie  – štvorčlenná rodina -  neustále prebieha zápas medzi rozumom a citom, pritom ako uvádzajú samotní tvorcovia na svojom facebookovom profile: „Nevedia, čo presne hľadajú, ale ich presvedčenie je také silné, že ich vystrelí priamo do kozmu. Nemajú spoločnú ideu, ale po čase zisťujú, že nedokážu pochopiť význam rozumu a citu. Pochopenie rovnováhy racionality a emocionality je náročné. Takisto ako na Zemi. V kozme sa však otvárajú nové možnosti. Aké sú tie možnosti, nevie ani samotný Boh. Nikdy sa totiž nad tým nezamyslel.“ Opúšťajú tento svet preto, aby hľadali svoje šťastie v inom priestore, kde je možné existovať. Sú odhodlaní vytvoriť nový svet, novú komunitu, ale hlavne, že sa budú riadiť iným pravidlami a zákonitosťami. Absurdnosť inscenácie je zrejmá od počiatku. Štvorica hlavných protagonistov zabalená v potravinovej fólii markíruje let v rakete, pričom vytvára dojem fantázie a určuje /…/smer inscenácie. V absurdnom texte odznieva množstvo konkrétnych odkazov na aktuálne spoločenské dianie, ale aj bežné ľudské situácie.“ 
„Stano Bílý ako scenárista i režisér „premieta“ na javisko svoj vlastný vnútorný svet. Nie sme svedkami stretu odlišných temperamentov či konfliktu vášní tak, ako sme zvyknutí, dej nie je rozprávaním, ale javiskovou kompozíciou jednotlivých obrazov. Dynamika predstavenia spočíva v rečovej a mimickej gestikulácii, v metamorfózach ľudí a vecí i vo viditeľnej hyperbolizácii.  Jazyk a spôsob reči hrá síce veľmi dôležitú úlohu, podstatnejšie je však to, čo sa na javisku deje, pričom si reč a konanie osôb niekedy protirečia.“  
„Inscenácia má svoje nedokonalosti. Nie je napríklad rozpracovaná línia vzťahu otca a matky, medzi ktorými prebieha len jednoduchý manželský konflikt opierajúci sa o bežné a banálne rozhovory zredukované na fakt, čo sa zbalilo či nezbalilo na cestu. A predsa nás inscenácia núti k tomu, aby sme sa nad sebou zamysleli a pochopili, že ak sa má v spoločnosti niečo zmeniť, každý musí začať od seba. Nepomôžu nám vedecké hypotézy  presťahovania sa kvôli záchrane ľudskej spoločnosti na inú planétu. Naša zem je náš domov, náš sused je našim susedom, naša budúcnosť sme my.“ 
„Inscenačné prevedenie je veľmi zaujímavé. Režisér vystaval viac vrstevnatú absurdnú inscenáciu, v ktorej sa nebál v zmysluplnej symbióze použiť rôzne prostriedky a žánre (ako paródia, drastická komika, rečová štylizácia, realistické a patetické herectvo, absurdné divadlo, deklamáciu) bez toho, aby to pôsobilo eklekticky.“
„Inscenácia je herecky vyvážená (väčšina protagonistov vyšla z rovnakej hereckej školy, niektorí spolu roky hrávajú na inom profesionálnom javisku v Prešove). Herecké prevedenie je teda synchrónne a umelecký súbor cíti temporytmus nasadený v jednotlivých predstaveniach. Hudobné, či skôr zvukové aranžmány má na starosti Martin Husovský, ktorý je priamo účastný na každom predstavení, a tak môže sprevádzať jednotlivé výstupy nielen predom pripravenými hudobnými podkladmi, no v mnohých prípadoch aj hudobno-zvukovou improvizáciou priamo na scéne. Predstavenie tým získava ďalší rozmer, kedy hudba a zvuková kulisa ideálne súznie so životom na javisku.“ V hodnoteniach jednotlivých členov komisie prevládalo – u niektorých výrazne - pozitívne vnímanie inscenácie.

Súbor Bélu Pintéra (Pintér Béla Társulat) dve desaťročia patrí medzi najzaujímavejšie, medzinárodne uznávané a oceňované maďarské alternatívne divadlá. Repertoár súboru tvoria výlučne pôvodné hry, ktorých scenár píše vedúci a režisér súboru, Béla Pintér. Sedliacka opera (Parasztopera – premiéra v r.2002) s hudbou skladateľa Benedeka Darvasa patrí k najúspešnejším  inscenáciám súboru, ale aj najviac hraným titulom Pintérovej dramatickej tvorby inými súbormi. Príbeh sa odohráva v dedinskom prostredí, obsahuje prvky ľudovej balady, kriminálnej zápletky, zároveň je aj paródiou týchto žánrov. Režisér Károly Rédli citlivo balansuje medzi realistickým zobrazením psychológie postáv a ich vzťahov, groteskou a paródiou. Postrehy jednotlivých členov komisie na vzniknutý javiskový artefakt sú zaujímavo odlišné: „Temporytmus inscenácie je podporený hudobnými číslami, ktoré sú súčasťou predstavenia a z časti tak tvoria pomyselný temporytmický oporný bod inscenácie. Režisér, scénografka, dramaturg, ba ani herci sa neskrývajú za jednoduchosť dramatického textu, situácií a konfliktov. Naopak z nich ťažia zemitý charakter a riešenia problémov stvárňovaných charakterov a situácií. Naoko naivné herecké výkony sú podložené hereckou skúsenosťou jednotlivých protagonistov súboru a veríme, že si aj preto dovolili siahnuť po iba zdanlivo jednoduchej inscenácii.“
„Režisér Károly Rédli divákom košickej Thálie predkladá poetiku ľudovej krimi nasiaknutú hrubším humorom. Jeho svet nesie líniu ľudovej hry, ale príbeh a vzťahové tímové herecké party neprinášajú povznášajúce tragické bytie, keď čin v minulosti sa stáva tvorcom osudu / podobne ako v hre Oidipus /. Príbeh jedného dňa, svadobného dňa, ktorý zobrazuje človeka v jeho žalostne vtipnom a povznášajúcom tragickom bytí / krásne, škaredé, povznášajúce, ponižujúce a tragické zároveň. Avšak režisér Rédli svojím kúskom ľudovej detektívnej balady činoherným hercom zväzuje ruky. Pavučina minulosti, do ktorej sú vtkané rodinné  klamstvá, je postavená iba na naivite hereckého prejavu a nie je vyjavená skutočná podstata vzťahov, charakter človeka a k divákovi neprichádzajú odpovede.“
„Jednotlivé vzťahy nie sú herecky naplnené, prechádzajú nimi len akoby nezainteresovane. Pritom text nám avizuje pochopenie vnútorných stavov a pointovanie situácií. Divák si dramatičnosť domýšľa a tragika nevyznieva až tak ohromujúco.“

 

Bábkové divadlo v Košiciach nominovalo hru Pavla Uhera Záhada zlatého kufríka v réžii autora textu. Inscenácia vytvorená pre detského diváka má všetky atribúty dobrej rozprávky: hodnoty, pre ktoré sa oplatí „bojovať“, konflikt s neprajnými silami, ktoré sa snažia zabrániť splneniu poslania „dobra“ a nakoniec víťazstvo ozajstných, pravých hodnôt. To všetko však ponúka nenásilne, spôsobom, ktorý osloví aj dospelých. Jednoznačne to oceňujú aj recenzie členov komisie: „Bábkové divadlo nominovalo na Cenu akadémie odvážny titul. Nestáva sa často, aby s nomináciou uspela inscenácia pre najmenších divákov. Vždy to majú produkcie tohto druhu v tejto kategórii veľmi náročné. Pre mňa je Záhada zlatého kufríka príjemným prekvapením. Tvorcovia sa snažia zasiahnuť všetky oblasti detského, ale i dospelého vnímania. Hudba, obrazovosť, fantázia sa nesú celým predstavením, v ktorom nie sú tak dominantné herecké výkony, ako skôr celkový umelecký dojem. Vizuálna stránka je naplnená farebnosťou, odohráva sa v akomsi fantazijnom opare, ktorý podporuje predstavivosť a vlastné výklady divákov, pričom ich nenecháva len prizerať sa. Hrá sa s ilúziou, s pôvabnou mierou štylizácie, ktorá očarí deti a pobaví dospelých. Dominanciu v inscenácii tvorí hudba z diel renomovaných skladateľov.“
„Uher sa jednoznačne pohráva s fantáziou, pričom sa snaží uchovať filozofickú rovinu…“
 Tvorcovia našli pre kvalitný obsah aj adekvátnu formu: „Do scénografického riešenia premenlivej scény sú zakomponované zrkadlá odrážajúce spoločnosť so svojím pokriveným zmýšľaním, pokryteckým charakterom a morálkou, ale hlavne neschopnosťou precítiť umeleckú krásu. Výrazové a vyjadrovacie prostriedky sa sústredili na výtvarnú, hudobnú a pohybovú zložku, čím sa do popredia dostala obraznosť jednotlivých výstupov, ktorá spolu s hudobným doprovodom určovala ich zmysel s ohraničeným počtom dialógov.“
„Herecké výkony v predstavení sú veľmi dobré a je vidieť, že režisér pozná individuality jednotlivých členov súboru. Svoje postavy poňali podľa režijného konceptu, pričom si zachovali svoju prirodzenosť a berú mladého diváka ako rovnocenného partnera, ktorý premýšľavo sleduje ich prerod či cestu situáciami.“ - „Herecký súbor pod režijnou taktovkou Pavla Uhera vytvoril príjemné divadelné predstavenie, ktoré je vhodné nie iba pre detského diváka.” 

„Jedna strana mince je umelecké prevedenie inscenácie, druhá spočíva v odvážnom výbere hudby, ktorá sa cez videné a fantáziu detského publika, nenásilným spôsobom ukladá do podvedomia. Pavel Uher netlačil na pílu. S mierou a citom vytvoril inscenáciu, v ktorej klasická hudba a stvárňovaný príbeh pozdvihovali  divadelnú atmosféru a jej existenciu na javisku.“ 
Komisia zaradila inscenáciu Bábkového divadla v Košiciach medzi dve postupujúce inscenácie.

 

Inscenácia Štátneho divadla v Košiciach Borodáč alebo Tri sestry na základe textu Karola Horáka, Michala Ditteho a Michala Baláža v réžii Júlii Rázusovej vznikla na storočnicu slovenského profesionálneho divadla. Životný príbeh jedného z prvých slovenských profesionálnych divadelníkov Janka Borodáča, ktorého osud bol úzko spojený spojený s Košickým divadlom, a otázky profesionálnej divadelnej tvorby, boja o umelecky hodnotné divadlo, sa v inscenácii majstrovsky spájajú a vytvárajú myšlienkovo aj esteticky hodnotný celok. „V inscenácii nejde len o vykreslenie životných osudov jedného zo zakladateľov slovenských divadelných scén, alebo o lokálpatriotizmus košických divadelníkov. Ide najmä o umne zvládnutú divadelnú inscenáciu, v ktorej badáme súčinnosť viacerých faktorov: kladný dopad zmeny tvorivého tímu, režijná koncepcia podrobená komparácii dvoch skúsených dramaturgov a napokon prednesená zohratému hereckému súboru.“
„Pôvodná slovenská hra priniesla nielen pohľad na dejiny slovenského divadla, na myslenie o divadle či politiku. Životný príbeh Janka Borodáča odráža predovšetkým jeho umelecký vplyv na zrod a smerovanie profesionálneho divadla, zanietenosť a trpezlivosť človeka, ktorý veril v poslanie a zmysel divadelného umenia, v jeho etické a estetické hodnoty.“ „Inscenácia Borodáč alebo Tri sestry sa vracia k osobnostnému počinu človeka a s jeho kladmi alebo aj zápornými charakterovými vlastnosťami stavia J. Borodáča do pozície významnej režisérskej a pedagogickej legendy, ale predovšetkým stelesňuje živú bytosť podobnú mnohým nám.“ 

„Režisérka J. Razusová upravuje všetky tri fragmentárne texty s dramaturgickou dvojicou Miriam Kičiňovou a Petrom Himičom do divadelného tvaru, ktorý rozpráva príbeh Borodáčovho života formou striedania rôznych časových línií nevynímajúc atmosféru a protiklady vzťahov medzi ním a jeho manželkou. Rázusová na základe Balážových textov predkladá dvoch Borodáčovcov: prvým je Borodáč zakladateľ, ktorý sleduje príbeh z hľadiska a díva sa na minulosť aj budúcnosť divadla. Druhým je Borodáč prechádzajúci životom, človek plný omylov vo vzťahu k ľuďom, ale aj nekritických pohľadov pri samotnej tvorbe napr. i pri interpretácii textu Čechova.“ 
„Inscenácia oslovuje diváka rôznorodými historickými faktami a nestavia sa iba do akéhosi dejepisného opisu založenia umeleckej inštitúcie. Originálne a vyrovnané herecké výkony a umná réžia postavená na citlivom prelínaní dejových línií vytvárajú poetiku objavovania existencie umeleckej duše v neľahkých spoločenských podmienkach, ako aj stvárnenie túžby za umením, kultúrnymi hodnotami, ktoré stoja oveľa vyššie než je politická vôľa.“ 
„Ak necháme zaúradovať svoju zvedavosť a začneme pozerať, i keď s opatrnosťou, toto dielo, hneď od začiatku nás pomaličky, ale jasne začne pohlcovať. Stáva sa pastvou pre oči i dušu. V dnešnom modernom svete, kde divadelnosť prestáva byť divadelnosťou, nám Borodáč ukazuje, prečo je tak „vynášaný do výšin“. Táto inscenácia je dokonalou poctou tejto osobnosti slovenského divadla.“
„Hodnotná  inscenácia vždy potrebuje dokonale skĺbiť viacero atribútov pri svojej realizácii, aby bola naozaj úspešná. Všetky musia spĺňať zároveň jedno podstatné a to je vzájomná vyrovnanosť v umeleckej hodnote. V inscenácii je cítiť tvorivý potenciál všetkých z inscenačného tímu a každý dokonale zastal svoje miesto. Či už tri generácie autorov, ktorí prinášajú svojské pohľady na jeho život, ale aj výborne pracujúci dramaturgický tandem Kičiňová – Himič, jasne držia dramaturgickú líniu a nedovolia pustiť uzdu. Hra je takmer dokonalým dielom, ktoré je na jednej strane absurdné, jemne štylizované a  na druhej strane fantasticky kombinuje rôzne druhy emócií. Zahŕňa ľudskosť, inteligenciu, skvelý humor, reálnosť i osobitosť. Divadelná hra neustále balansuje na hranici reality a absurdnej iracionálnosti a práve zásluhou jedinečného dokumentárneho scenára otvára inscenačné možnosti, ktoré tvorivý tím využíva na jednotku.“

„…je aj poctou slovenskému divadlu a herectvu, aj keď na umelecký svet hľadia tvorcovia so zdravo kritickým nadhľadom i humorom.“ „Borodáč  je inscenáciou pre staršiu i mladšiu generáciu, pretože vypovedá o živote tohto budovateľa profesionálneho slovenského divadla nádherným obrazným jazykom .“

Inscenáciu každý člen komisie ohodnotil najvyšším počtom bodov.

 

            Komisia Východ mala možnosť hodnotiť žánrovo, obsahovo ale aj kvalitatívne pestrú škálu inscenácií. Všetky vznikli buď na základe textov súčasných autorov, alebo priamo ako autorské divadlo. Inscenácia ŠD Košice Borodáč, alebo Tri sestry svojou kvalitou vynikala. Vysoko oceňujeme aj prítomnosť pôvodnej inscenácie Záhada zlatého kufríka pre detského diváka, ktorá svojou kvalitou prekvapila. Obidvom inscenáciám odporúča komisia udeliť (kovidovú) nomináciu na Cenu Akadémie 2020/21.


 *          Komisia zároveň chce vyjadriť ľútosť nad faktom, že v dôsledku epidemiologickej situácie nemohol každý člen komisie vidieť všetky inscenácie „na živo“ a museli sme niektoré hodnotenia robiť na základe pozretia zo záznamu.*

 

Z čiastkových reflexií vypracoval Géza Hizsnyan.
30. 10. 2021