12.12.2020

Divadlo v korone, 1. časť

mozaika zamyslení členov komisií Ceny Akadémie 2019/20 (texty sú krátené, celé texty si môžete prečítať na www.adt-theatre.sk)

Nápad spísať tieto zamyslenia vznikol v čase, keď sme ako organizátori Ceny boli nešťastní, že vzniká málo reflexií konkrétnych inscenácií a nebude čo ponúknuť. No zároveň sme si uvedomili, ako veľa sa deje…

Na začiatok sa pokúsime opatrne vkladať subjektívne čriepky. Počúvajte naše duše, prvú, keď je divadlo zatvorené, druhú polootvorené… A tretiu, trápiacu sa – ale po poradí:

Peter Pavlac:

„Len pár slov, obrazov, dojmov: Divadlo sa ocitlo na pokraji zmyslu svojho existovania. A stačilo tak málo: Stačilo, že sa odoprelo vstúpiť doň aj tomu poslednému divákovi.

Zrazu nikto nevchádza do budovy, jeho topánky neklopkajú na vyleštenej podlahe foyeru, či na ošúpaných (a predsa príťažlivých) doskách blackboxu.

Žiaden lístok od šatne (štítok, plechová známka s číslom), prišpendlená istota, že po uplynutí zastaveného času nevstúpite do studenej zimnej reality v tenkej, nenápadným pachom uplynulého zážitku nasiaknutej košeli. (…) Žiadne sadanie s pohľadmi okolo seba, v spoznávaní známych, úsmevov neznámych, s desiatkami príbehov, ktoré sa stretnú v jednom bode, pri prvom tóne, prvej tme, prvom slove, ktoré zaznie z druhého brehu a pozve vás na plavbu cez rieku Styx, do tisícej verzie podsvetia, alebo možno nadsvetia…?

Žiadne napäté nádychy, a výdychy, smiechy, plače, žiadne pátranie po zmysle sveta a svojho miesta v ňom, žiadne návody, vývody, podvody, provokácie, či pohladenia ega, žiadne melódie, obrazy, výkriky, stotožnenia, odcudzenia, žiadne plahočenie, rozhorčenie, múdrosť, poučenie, žiadne nadávky, intrigy, nájdenia či straty, žiadne nepravdivé predstierania, či do krvi autentické poníženia, žiadne nádeje, beznádeje, bludy či pochybnosti, jednoducho… nič. Žiaden moment bezradného, či naplneného ticha po poslednej replike, ktorá zaznie, vystrelí a odoznie, žiadne vlažné, či frenetické pohyby rúk, vstávanie, či zarputilé sedenie, žiadne sklopené oči opúšťajúce bezpečie sedenia, žiaden útek, dozvuk, či naplnené postávanie, žiadna otázka v očiach, či to bolo naozaj, či ste sa stali obeťou kolektívnej halucinácie, alebo ste opäť zažili zmysel v priamom prenose, žiadne zhasnutie a tichý dozvuk, hľadanie šatňového lístka (štítku, plechovej známky s číslom), žiadne vyjdenie na čerstvý vzduch, žiadna tma, ktorá je po zážitku vždy iná, než obyčajná tma, jednoducho… nič.

A keď nie je “nič”, potom o čom vlastne treba hovoriť? O tom, že toto “nič” ma devastuje? O tom, že hoci je jasné, že nie som sám, čo vníma jeho odporne prázdny potenciál, mám pocit, že je nás stále menej? Stále menej bláznov, pre ktorých je toto bezprecedentne prítomné prázdno nezaplniteľné ničím iným…

A čo treba robiť, keď to jediné, čo si myslím, že robiť treba, robiť nemôžem?

Netuším.

Len jedno mi už napadá… a nech je to len promile toho, čo človek môže spraviť. Možno len skúsiť hovoriť o tom, ako prežiť prázdno: “skúsil som to”. Ako McMurphy vo Formanovom Prelete nad kukučkiným hniezdom. Skúsil som nasledovné: pochopiť, že ide o to, ako hľadať a vytvárať podmienky pre divadelný zážitok aj bez toho, aby mi ho niekto ponúkol: mať absolútne otvorenú myseľ, ticho v sebe i okolo seba, Krásu na dotyk a jej pohyb, ktorý sa raz skončí, zanikne a prinesie smrť tohoto momentu. (…)

Takto nejak vnímam divadlo, keď sa deje, i keď sa nedeje. A keď sa nedeje, pre to, aby som mohol normálne žiť a zanikať, snažím sa ho hľadať v sebe, v otvorenom vnímaní pominuteľnosti momentov krásy. Chcem ich vidieť. Pomáhajú mi prežiť. A to len preto, aby som raz, jedného dňa, možno zajtra, možno o tridsať rokov, odišiel a naplnil svojim koncom zmysel pre niekoho iného.

Tak ako divadlo, ktoré sa nedeje, hoci môže, niekde inde: vo vnútri človeka, čo ktorý sa tak rozhodne. Lebo… poviem, ako to vnímam celý život: na obrazovke pre mňa divadlo neexistuje a asi nikdy nebude.“

Iná divadelná duša - Zuzana Galková; pri čiastočnom otvorení divadiel - september 2020:

„Sedíme v hľadisku, zhasína sa, je ticho. Ani nie preto, že sa to tak skrátka patrí. Ale pretože, ak pošepkáte svojej spoločnosti čokoľvek, tí na javisku budú vedieť kto to bol. Dokonca Vás pristihnú priamo pri čine. Môžu si Vás teoreticky odchytiť v šatni a ten vysoký chlapík Vám môže dať aj jednu výchovnú…

Z divadla sa v čase korony stal dobrodružný podnik. Herci nevedia, či budú hrať dnes presilovku alebo nie. Divák si nemôže byť istý, či si herec nevšimol, že práve myslí na večerný futbal v telke. Zozadu sa ozve zakašlanie. Zdúpnejú všetci - tí v hľadisku aj tí na javisku. Tak…a je to tu…

Dráma akoby sa odohrávala všade naokolo viac ako na samotnom javisku. Z novín, televízie jej ide toľko, že ju len ťažko prekonáte. Protirečivé informácie, ktoré sa popierajú v pravidelných intervaloch uvrhli do neustávajúcej neistoty celý kultúrny sektor.

Čo to divadlu okrem toho, že situácia len znásobila kultúrny marazmus prinieslo? Ak môžete z javiska spoľahlivo určiť farbu očí celého hľadiska a zapamätať si čo mal každý z divákov oblečené, neznie to ako lákavý priestor pre budovanie javiskovej situácie. Na druhej strane to možno nám všetkým ukázalo, že aj keď máme pocit, že je divadlo totálne okrajovou záležitosťou - napriek všetkým neistotám a strašiakom, sa nájdu ľudia, ktorí v tom hľadisku večer skratka budú sedieť, pretože chcú. Naozaj chcú! Možno ten divný pocit, z toho že hľadisko nie je už onou anonymnou masou v tme na akú boli tí z javiska zvyknutí, nie je úplne na škodu. Možno ten pocit alibizmu vyplývajúceho z onej magickej neviditeľnosti, o ktorý teraz diváci prišli, tiež nie je na škodu.

Možno obe strany “barikád“ tento stav zaväzuje k niečomu - možno k tomu, že si uvedomíme vzácnosť “tých druhých”, lebo prestala byť pravidlom. Možno k väčšej úcte jeden k druhému. Ak je niečo o čom som presvedčená, tak je to fakt, že divadlo nakoniec vyťaží z akejkoľvek situácie to, čo sa dá.“

A do tretice ZAVÍROVANÁ DRÁMA online Mareka Godoviča:

„V tejto dobe sa dá hovoriť o divadle, ako o priestore, ktorý si nejakým spôsobom predstavujeme, už nemáme s ním živé, jednoznačné, spojenie, ktoré by vychádzalo z osobných zážitkov, javisko na dosah, nepočuť kýchnutie okrem svojho vlastného, polohlasný koment toho, čo sa odohráva či neodohráva na javisku, teraz sa tento zážitok presunul do obývačiek, kde si tieto veci môžeme dopriať len sami so sebou. Možno medzi tým odskočíme do kuchyne pre pitie, alebo si stopneme predstavenia kedykoľvek chceme, môžeme si ho pozrieť ešte raz, alebo odísť bez toho, aby sme sa predierali cez nohy šomrajúcich divákov. Ak si môžeme pod katastrofou predstaviť pandemickú situáciu, na ktorej krivku sme sa zvykli každodenne dívať ako na predpoveď počasia, môžeme rovnako za katastrofu považovať bezkontaktnosť divadla za monitormi počítačov a displejoch tabletov či mobilov. Zatvorili nám divadlá, nemôžeme hrať skúšať (v prvej vlne pandémie), v druhej vlne môžu skúšať aspoň v skrytosti, bez kontaktu s divákom, ale v kontakte so skúšobným procesom.(…) Ale javiskom sa stali rôzne streamovacie platformy a fyzickým priestorom náš byt.Izolovali sme sa od umenia, dokonca v prvej vlne sa mnoho umelcov odizolovalo od divadla samotného do svojich bytov. Prešli do osobného priestoru, z ktorého sa nedalo ujsť. Len ujsť viac k sebe. Situácie či fenomény, ktoré sme mohli vidieť, hodnotiť a rozprávať sa o nich, keď sa diali na javisku, sa stali fyzicky a bez odstupu súčasťou reálnej celosvetovej drámy.“

Zamyslenie o sezóne Michaely Mojžišovej:

Keďže divadlá zvyknú svoje hracie plány kreovať v „crescende“ a dramaturgicko-inscenačné vrcholy situujú skôr do druhej časti sezóny, je viac než pravdepodobné, že nás Covid-19 ochudobnil nielen kvantitatívne, ale aj kvalitatívne. V troch slovenských operných domoch, ktoré sú hlavným predmetom môjho odborného záujmu, sa od septembra do marcového lockdownu stihli odohrať štyri operné a jedna operetná z plánovaných deviatich premiér sezóny, ale ani jedna z nich výraznejším spôsobom nezamiešala poradie v zlatej knihe storočného slovenského (aj operného) divadelníctva. Môj najintenzívnejší hudobno-divadelný zážitok sa tak nespája s „kamennou“ inštitúciou, ale s najnovším projektom Petra Mazalána Zimná cesta. Diváka scitlivujúca, krehko subtílna meditácia na tému autizmu, ktorá mala premiéru v Štúdiu 12, zadosťučinila umelecko-estetickej aj spoločenskej funkcii divadla.

Rovnaké hodnotenie, no ešte v znásobenejšej miere, patrí projektu občianskeho združenia Vlnoplocha s názvom Kosmopol, situovanému do meštianskeho domu (dnes Kultúrne centrum Eleuzína) v Banskej Štiavnici. Imerzná inscenácia, na príbehu „malých“ dejín rodiny štiavnického zubára približujúca „veľké“ dejiny Slovenska od prvej Československej republiky až po november 1989, priniesla vzácny divadelný okamih: ušľachtilý zámer realizovaný s obrovským zanietením všetkých tvorcov sa premietol do strhujúcej, diváka od prvej do poslednej chvíle vťahujúcej inscenácie. (…) Kosmopol mal to šťastie, že sa počas druhej (preloženej) série predstavení, ktorá sa odohrala počas júlového uvoľnenia medzi dvomi vlnami pandémie, dostal k svojmu publiku.

Žiaľ, podobné šťastie nemali mnohé iné – možno podobne kvalitné – divadelné projekty roka, ktorý dostal od Ministerstva kultúry SR do daru veľké začiatočné písmeno a titul „Rok slovenského divadla“. Covid-19 uštedril tvrdú ranu divadelníkom a inštitúciám, ktoré do prípravy osláv storočnice profesionálneho divadla investovali mnoho času, energie a finančných prostriedkov. Zároveň ochudobnil tisíce tých, ktorí umenie, vrátane toho divadelného, potrebujú k plnohodnotnému životu. Svetlo na konci tunela k dnešnému dňu stále nevidno. Snáď kým k nemu dospejeme, pribudne tých, ktorí si uvedomia, ako veľmi im divadlo chýba, a neubudne tých, ktorí dokážu ich hlad nasýtiť.

Pohľad Juraja Hrčku

Osobne si myslím, že dopady výpadku kultúry a obmedzenia sú pre našu kultúru likvidačné a bude trvať rok a viac, kým sa pomaly začnú zotavovať nielen umelci, ale aj diváci. Mrzí ma ako sa momentálna situácia dotkla aj samotnej akadémie. Ale je to krízová situácia, treba nájsť krízové riešenie. Tento rok vyhrali všetky divadlá, ktoré sa prihlásili. Pretože kultúra v akejkoľvek forme je potrebná. Vidím tu aj veľký priestor na prípravu umelecko-výrobných zložiek na pripravované inscenácie, vzhľadom na “more času”. Naozaj výnimočné autorské hry, alebo zaujímavé divadelné hry od zahraničných autorov vznikajú sporadicky, u slovenských autorov je ich ako šafranu. S trochou podpory na vývin od inštitúcii, vidím veľký potenciál pre vznik špičkových dramatických diel, možno aj satirických komédií, na existenčné témy, na témy zmyslu života, na nebezpečie dezinformácii a hoaxov. O zahraničnej tvorbe som presvedčený, že ak umenie, výtvarné umenie a najmä divadlo prežije druhú vlnu, bude zásobené umenie mimoriadne kvalitným materiálom na spracovanie. Umelci stratili pôdu pod nohami, miestami aj honor, ale získali čas a tému. Nechajme sa teda prekvapiť a verme, že pandémia a obmedzenia budú po Vianociach 2020 už len umeleckou témou.

Od tém absencie diváka a divadla online je už len krok (logicky) k snahe uchopiť vplyv pandémie na podstatu divadla…

Ondrej Kaprálik

„Aké prevádzkové (až existenčné) dopady bude mať súčasná nútená odstávka prezentácie divadelnej tvorby? Je možná dočasná/čiastočná transformácia divadelného zážitku do diaľkovo sprostredkovanej formy? Obstojí prípadné transformované divadlo v konkurencií už existujúcich, na technické a ekonomické podmienky lepšie adaptovaných druhov umenia?

Stojíme pred začiatkom ďalšej veľkej reformy „štandardného“ usporiadania divadelného priestoru, tentokrát nemotivovanú vnútorne (zmenou poetiky a estetiky), ale externe?

Medzi španielskou chrípkou a koronou ubehlo sto rokov – môžeme sa spoľahnúť, že „po korone“ dostaneme ďalšie storočie pokoja?

Akokoľvek lákavou sa zdá byť snaha vydať sa na detailný prieskum naznačených otázok, bolo by zavádzajúce rozvíjať ich bez položenia tých dvoch najzásadnejších:

Potrebujeme divadlo?

Chceme divadlo?

Odpoveď na prvú otázku je (zradne) jednoduchá: nie. Nepotrebujeme ho v zmysle základných ľudských potrieb – dýchať, piť, jesť, spať, bývať v bezpečí. Stúpajúc po Maslowovej pyramíde môžeme nájsť opodstatnenie divadla v kategóriách spolupatričnosti, sebarealizácie, sebatranscendencie a duchovných potrieb. Divadlo však nie je jediným možným poskytovateľom menovaných potrieb.

Odpoveď na druhú otázku chcenia má individuálnu a sociálnu rovinu. Za seba môžem povedať, že zánik (hoc aj dočasný) divadelného kontaktu by som bral veľmi ťažko. Napriek tomu, že z ekonomických príčin už pre mňa divadlo nepredstavuje ani výsostnú, ani hlavnú pracovnú náplň; napriek tomu, že aj v oblasti kreatívy sedím súbežne na viacerých stoličkách; napriek tomu, že v posledných niekoľkých rokoch bol môj priamy tvorivý zástoj len skromný; napriek tomu všetkému svoju sebarealizáciu doteraz vnútorne identifikujem s umením, ktorého výsledok sa odohráva na javisku za priamej prítomnosti publika.

Divadlo a príbuzné performatívne umenia sú držiteľmi veľkej moci. Túto moc im dobrovoľne deleguje divák tým, že sa dopraví na určené miesto v určenom čase a na jeden večer dovolí tvorcom, aby ovládli jeho čas (tým sa postupne dostávam k sociálnej rovine „chcenia“ divadla) a sleduje človeka, ako predstiera, že je iným človekom, a pritom sa dozvedá čosi o sebe. Dodnes je to fascinujúce, dodnes sa nájde skupina ľudí, ktorá je ochotná ponúknuť obetu cestovania a moci nad vlastným časom výmenou za tento spoločný duchovný zážitok. (…)

História nás učí, že divadlo má tendenciu prežívať, ale podlieha dobovým zmenám. A myslím si, že tu je koreň nášho, doteraz nie priamo pomenovaného strachu. Strachu zo zmeny. Zmeny životných návykov, zmeny spoločenskej dôležitosti, zmeny tvorivých postupov, ekonomickej zmeny. Opakujem, v otázke prežitia divadelného umenia per se som optimistický. V otázke schopnosti (a možnosti) divadelnej obce vysporiadať sa s možnosťou zmeny už pomenej.

Kým otvoriť túto úvahu otázkami bolo pre mňa pomerne komfortné, uzavrieť ju otázkou ma vnútorne vyrušuje. - Na zmenu je možné sa pripraviť, ak je plánovaná; ak dokážeme identifikovať nutné kroky. - No ako plánovať, ak nevieme, na čo sa pripraviť?“

A na záver 1. dielu zaujímavý teatrologický pohľad na fenomén divadelnosti v spoločnosti v čase korony, odhliadnuc od jeho inštitucionalizovanej podoby - divadla, divadelnosť, teatralita ako fenomén, ako potreba a spôsob prejavu človeka má aj iné podoby…

Divadelná sezóny v čase pandémie – Miroslav Ballay (úryvky z dlhšej štúdie) Umlčané divadlo - (…)

Vyprázdnením sál jednotlivých divadiel, ktoré takýmto spôsobom zívali prázdnotou – načas utíchol rytmus prevádzok divadiel. Zjavná neprítomnosť divadla spôsobila vo viacnásobných rozmeroch „atrofiu“ z celkovej kultúrnej prázdnoty. Oprávnene by sme si mohli položiť otázku: akými spôsobmi by v čase rozsiahlych zákazov malo prežiť divadlo? Na túto akútnu pandémiu rozlične zareagovali rôzne zriaďované, repertoárové či nezávislé divadlá. Časť z nich prerušila svoju činnosť, úplne zastavila súbor naplánovaných činností, resp. odpadla im realizácia obvyklých repríz. Iná časť tvorcov zase pokračovala v provizórnych podmienkach tvorby rezidenčného rozmeru, kde v zjavne nerušenej izolácii vynúteného tvorivého azylu mohli divadlo predsa len skúšať, resp. pracovať na naštudovaní konkrétnej divadelnej inscenácie v stave in statu nascendi, príp. sa zamerať na reálnu tvorbu, napríklad v podobe výskumu atď.

(…) Uvedený stav náhleho plošného zákazu divadla v dôsledku evidentnej pandémie má však aj niekoľko ďalších významových súvislostí. Okrem nutnej prevencie sa uzavretie divadiel môže vnímať aj ako signál, komunikujúci čosi dôležitejšie: kolaps, ohrozenie, erupciu či v psychologickej sfére frustráciu na rozvrat, narušenie bežnej vyrovnanej harmónie, stability – čiže opak sviatku ako času divadelných slávností, verejných prezentácií či ceremónií. Ide o nevyhnutnú reakciu na čosi výnimočné, nečakané – životu ohrozujúce.

Žijeme, žiaľ, v čase narastajúceho vzopnutia rôznych kríz, v dobe rozsiahleho environmentálneho rozvratu kolosálnych rozmerov (ekonomickej, utečeneckej, ako aj celkovej hodnotovej krízy). Keďže si spoločnosť v tomto kontexte uvedomuje samú seba cez divadlo, tak zatvorenie divadiel môže mať z dlhodobého hľadiska ďalekosiahle dôsledky. (…) Pokiaľ to nie je umožnené na platforme inštitucionalizovanej alebo neinštitucionalizovanej divadelnej kultúry, nastupuje prenesená forma tzv. hraných spoločenských drám v intenciách Victora Turnera, ktoré sú jednotkami aharmonického alebo disharmonického procesu v konfliktných situáciách. Súdobé opatrenia stimulujú vedomie naliehavosti v rámci všeobecnej prevencie voči nejakej život ohrozujúcej situácii. Pôst od verejných spoločensko-kultúrnych podujatí preto znamená návrat k širokospektrálnej divadelnosti v ľudskej kultúre (všeobecného zástoja divadla v kultúre). Jej prirodzenou súčasťou je vôbec bezprostredná interakcia spoločenstva divákov i účinkujúcich. Potvrdzuje to aj základný model tzv. performatívnej akcie v zmysle Richarda Schechnera: zraz, akcia/akcie, rozchod. Štátom vynútená reštrikcia vládou predstavuje vyslovene v tomto zmysle aj určitý hraničný extrém, ktorý by sa minimálne dal pripodobniť k nejakému vojnovému stavu. Nariadením zastavené verejné podujatia spôsobili koniec hier. V zóne všeobecného ohrozenia sa ocitli nielen divadlá, ale v širšom zmysle akékoľvek ľudské performancie. Inokedy mali divadlá ako perfomatívna (ludická) činnosť svoj dôležitý zástoj v rámci pôsobiacej krízy (spoločenskej, vojnovej, kultúrnej, environmentálnej, globálnej). Zapríčinené to bolo spomínaným zamedzením zhromažďovania sa, resp. všetkých verejných kultúrno-spoločenských podujatí v celej spoločnosti. Extrémnosť tohto nariadenia totiž spočívala najmä v tom, že okrem divadiel sa takisto zakázali verejné bohoslužby aj so svojím rituálnym pôdorysom v kontexte performatívnych odvetví ľudskej činnosti atď.

Je na mieste sa zamyslieť – v akých formách divadlo pretrvalo po zavedení týchto reštriktívnych opatrení v spoločnosti. V zmysle kultúrnej teatrológie by sa v takejto aktuálnej neprítomnosti malo presnejšie rozšíriť pole vnímania divadla aj v širších horizontoch.

S divadlom, sa možno konfrontovať aj keď sa uzatvoria jednotlivé spoločensko-kultúrne podujatia. V pretrvávajúcej absencii autentického divadla v kontexte pandémie sa do popredia, svojou frekventovanou účinnosťou, o slovo hlási najmä performancia. (…) Keďže sa ich záber rozširuje aj na viacero ďalších príbuzných odvetví ľudskej činnosti, pochopiteľne, divadlo nevynímajúc, tak v čase jeho absencie budú prevládať de facto alternatívnejšie „náhrady“ ako čiastočná kompenzácia.

Inými slovami povedané, divadlo v čase pandémie saturuje rôznorodá performatívna tendencia v individuálnych, sporadických, náhodných či okrajovo kolektívnych prejavoch s interaktivitou obmedzenou výlučne na minimum. Táto globálna pandémia nebývalých rozmerov a otrasov nielenže spôsobila paušálne zakázanie hier (ludus) v jednotlivých krajinách, v ktorých následne zaúčinkovali masívne reštrikcie, obmedzenia, zákazy. Nasledovné rapídne opatrenia by sa dali nazvať rozsiahlou prežívanou, tzv. spoločenskou drámou. Účastní sme jej všetci a jej mechanizmy sa naplno realizujú. Zakázaním divadla (ako aj všetkých verejných kultúrnych podujatí) sa v spoločnosti odohralo čosi dramatické. Divák už nebol účastný inscenovanej (scénickej drámy), realizovanej v nejakej inštitúcii, ale celá spoločnosť sa mu stala dejiskom množstva radikálnych opatrení – t. j. spoločenskej drámy.

Nákazlivosť divadla/nákazlivosť divadlom (?)

(…) Vzniká tu do istej miery paradox. Keďže účasť na verejných divadelných podujatiach je rizikovým ohniskom nákazy pre spomínanú vysokú koncentráciu obecenstva, tak divadlo aj napriek tomu dosahuje v divákoch zreteľnú očistu prostredníctvom katarzie. V tom tkvie jeho doslovná liečebná sila i účinnosť na publikum, ktoré v ňom odnepamäti hľadá nástroj sebapoznávania. Predstavuje v bezprostrednom recepčnom kontakte „profylaktikum“. (…)

Záver

(…)Byť doslova nakazeným divadlom, v tom pozitívnom zmysle, súvisí predovšetkým s intenzitou jeho účinku. V tomto zmysle ide o mieru otrasu, šoku z videnej (zakúšanej) inscenačnej výpovede, ktorá primárne podnecuje divácku vášnivosť, resp. „exponuje“ jeho vášne.

(…) Aj preto by sme mohli divadlo naozaj pokladať za umelecký druh, ktorý vzbudzuje vášne ich častým predstavovaním publiku a zásadným spôsobom v ňom vzbudzuje určitý rozruch. Prejavom takejto „nákazy“ divadla/divadlom je známy lekársky účinok katarzie. Rozlišovať by sme pritom mali samotnú „nákazu“/ „nákazlivosť“ divadlom od externej „nákazy“ v divadle ako takej. Kým nákazlivosť divadlom je priam liečivá v eticko-recepčnom zmysle, nákazlivosť v divadle je zase vyvolávaná viacerými externými faktormi (vysoká koncentrácia obecenstva na konkrétnom divadelnom predstavení je z epidemiologického hľadiska vysoko riziková).“

Koniec 1. dielu zamyslení divadelníkov :)