Lucia Mihálová, dramaturgička inscenácie Kopanec - rozhovory s tvorcami nominovanej 14-ky
Tvorcom sme položili 2 základné otázky:
1.) Odráža podľa Teba súčasné divadlo hodnotový rebríček tvorcu, má tú ambíciu? - Ktorý z možných prístupov k prezentácii rebríčka podľa Teba prevažuje: formulovanie výstrah a analýz “zla” alebo hľadá súčasné divadlo príbehy pozitívnych hrdinov? Prečo áno/nie? - Ako vnímaš tieto dva odlišné prístupy ako dramaturgička konkrétnej nominovanej inscenácie a jej témy…? - Čo Ťa prekvapilo v procese tvorby Vašej inscenácie, čo nové v rámci témy si sa v priebehu tvorby dozvedela?
Vo všeobecnosti to neviem určiť, ale našťastie som neparticipovala na žiadnej inscenácii, ktorá by nekorešpondovala s mojím hodnotovým rebríčkom. myslím, že tieto dva prístupy sa nevylučujú. hoci sa nám javí v poslednom čase ako výrazná tendencia práve formulovanie výstrah, znázorňovanie banality zla, pátranie po jeho koreňoch… aj v týchto príbehoch sa môže zjaviť svetlo nádeje v podobe pozitívneho hrdinu. nie prvoplánovo pozitívneho, ale pozitívneho v tom, ako sa zachová, že koná v súzvuku s našimi predstavami o tom, čo je správne. pravdaže, tento hrdina, ak nie je idealizovaný, má veľa chýb, dokonca aj závažných, a možno práve vďaka jeho nedokonalosti sa s ním vieme stotožniť. ibaže v súčasnosti sa veľmi ťažko vytvára pozitívny hrdina tak, aby nevyznel naivne. táto spoločnosť je možno príliš cynická na pozitívnych hrdinov. aj v inscenácii Kopanec by sme ťažko hľadali pozitívneho, alebo dokonca aj “hrdinu”. teda tu sa ocitáme v tom prvom prípade. snažíme sa analyzovať beštiálny zločin, ktorý bol spáchaný na nevinnom človeku v podstate bez motívu. my pátrame práve po tom motíve. rozkrývame niekoľko vrstiev tohto prípadu a jeho aktérov - sociologickú, historickú a psychologickú. všetky tieto vrstvy spoločne súvisia a podávajú nám bezútešné posolstvo o spoločnosti, v ktorej mladí ľudia kráčajú odnikiaľ nikam, bez stanovených noriem a morálnych hodnôt… a ľudský život v tomto prípade nemal väčšiu hodnotu ako chvíľková zábava a vzrušenie. Keby sme mali v tomto príbehu aspoň jedného pozitívneho hrdinu, určite by sa nám pracovalo ľahšie. mali by sme sa o čo oprieť ako o morálny pilier. takto sa musíme ponoriť na hodinu a pol do veľmi temných a ponurých tém, kde nieto svetielko nádeje a ťažoby ani na minúty neubúda, len pribúda. bola som veľmi zvedavá, ako budú reagovať diváci. a bola som milo prekvapená, že to vnímajú veľmi intenzívne a sústredene - a pre nás samozrejme pozitívne. keďže sme na inscenácii spolupracovali s psychologičkou Máriou Krýslovou, dozvedela som sa veľa nového najmä z oblasti psychológie - o náraste agresivity v človeku, o neschopnosti zvládať ju, o kriminalite u mladistvých a najmä - ako na toto všetko vplýva výchova a aké fatálne následky na dospievanie môže mať benevolentné rodičovstvo. Počas tvorivého procesu ma prekvapilo, aká bola na skúškach dobrá nálada. čím ťaživejšie témy sme rozoberali, tým viac sme mali potrebu to zo seba odbúravať vtipkovaním a smiechom. na ten skúšobný proces všetci veľmi radi spomíname. vzniklo počas neho mnoho skvelých hlášok a historiek. vďaka akejsi nevysvetliteľnej divadelnej mágii ľudia, čo spolu robili predtým mnoho iných inscenácií, zrazu vytvorili akoby nový veľmi silný a súdržný kolektív s vynikajúcou energiou. mám pocit, že sa vtedy udialo niečo neopakovateľné.
2.) Ako vnímaš roly divadla inštitucionálneho/kamenného a nezávislého, resp. aj komunitného? (Všetky sa v 14-ke nominovaných objavili…) - Sú to len rôzne produkčné modely alebo je iné aj ich miesto v umeleckej štruktúre slovenského divadelníctva?- Ako vnímaš ako dramaturgička svoje tvorivé miesto vo vzťahu k týmto modelom? A aký je Tvoj vzťah k tomu druhému pólu?
To je veľmi široká otázka. Snáď najjednoduchšie je odpovedať na komunitné divadlo - zobrazuje problémy konkrétnej komunity ľudí, snaží sa tieto problémy zviditeľňovať v širšej verejnosti poprípade iniciovať diskusie na tieto témy, ďalej pôsobí v niektorých prípadoch, napr. pri divadlách marginalizovaných skupín aj ako arteterapia a vytvára priestor pre dvojitú integráciu (to je termín prepožičaný od Vierky Dubačovej). nezávislé divadlá majú možnosť púšťať sa do odvážnejších a nekonvenčnejších projektov, než kamenné, pretože často krát nie sú viazané na priestor, kapacitu hľadiska, ktoré musia vypredať, herecký súbor, ktorému treba vyhovieť, mnoho krát majú aj menej časových obmedzení a istotne prevádzkových. je to určite vhodná pôda pre experimentátorov, najmä čo sa týka rôznych tvorivých prístupov a experimentovania s formami. kamenné divadlo je neúprosné v číslach a štatistikách. vytvárate dva mesiace náročnú inscenáciu, divadlo to stojí veľké peniaze, všetkých zúčastnených mnoho síl, herci sa namakajú, že potia krv, a po troch reprízach vám z prevádzky oznámia, je nám ľúto, nevieme to predať, ľudia o to nemajú záujem, treba to čo najskôr zderniérovať. a tak si hovoríte, že ale veď aj to má zmysel. a potom sa spýtate - pre koho? pre divákov? tých pár stovák, čo to videlo? alebo skôr pre vás, lebo ste si potrebovali uspokojiť svoju ctižiadosť? neviem si na toto odpovedať, ale verím, že pravda je niekde uprostred. podľa mňa je dobré divadlo také, ktoré sa človeka dotkne. a je jedno, či je to štvorhodinová veľkovýpravná klada alebo pohybovo-hudobné divadlo, bábkové, alternatívne… jednoducho divadlo nemôže existovať len samo pre seba, potom nemá zmysel. nechcela by som robiť umenie pre umenie. a prečo to hovorím v rámci tejto otázky? lebo som sa už s takým stretla, v nezávislom, aj v kamennom, ale viac v tom nezávislom divadle. samozrejme, nie nejako často, len sporadicky a nebolo to ani nevyhnutne na Slovenku, ale vtedy si zvyknem klásť otázku: prečo? No vo všeobecnosti si myslím, že nezávislé a kamenné divadlá dokážu tvoriť prínosný tvorivý dialóg. veď mnohí divadelníci sa nachádzajú súčasne na oboch frontoch. ja som tiež mala možnosť vyskúšať si spoluprácu, zopár projektov s nezávislými divadlami a je to v mnohom náročnejšie než v kamenných divadlách. napríklad už len taká základná záležitosť ako plánovanie skúšok - čo je v kamennom divadle dané fixne dva mesiace dopredu - dohadovali sme sa veľmi dlho, zložito, v neskorých večerných hodinách, aj tak väčšinou nemohli všetci… V nezávislom divadle je ale úžasné to, že každý, kto ide do projektu, ide dobrovoľne a zrejme preto, lebo v tom vidí zmysel. teda netreba o tom ľudí neustále presviedčať, motivovať ich a bojovať s ich nechuťou - ako mnohokrát v kamennom divadle. napriek tomu, že z času na čas je pre mňa práca v nezávislom divadle výborným nakopnutím a elixírom nového nadšenia pre divadlo, neviem si predstaviť takto fungovať dlhodobo, respektíve fungovať len takto. mám rada stabilitu, komfort, ktorý ponúka kamenné divadlo. fermany, dramaturgický plán, výrobné porady, premiéry, derniéry, rauty, kolegovia, projekty, akcie, porady, zájazdy, archív, knižnica, kancelária… to sa stalo pre mňa neodmysliteľnou súčasťou mojej práce. momentálne mám obrovskú radosť zo všetkého, čo v divadle pripravujeme a zo všetkého, čo sa nám už podarilo uskutočniť. teším sa každý deň, čo ráno sadám do vlaku do Trnavy.
Nemám doplňujúce otázky, ďakujem za otvorenosť, Lucia… 😊
- vj -