CENA AKADÉMIE 2021/22 A 2022/23 - Okruh Stred
Vyhodnotenie 1. kola Ceny Akadémie za divadelnú inscenáciu sezóny 2021/22 a 2022/23
Prihlásené divadlá a inscenácie : Teatro Tatro – Kabaret (réžia: Ondrej Spišák), Divadlo Jozefa Gregora Tajovského – Perplex (réžia Ján Luterán), Sme krajina: príbeh ľudí, priehrady a času (réžia: Petra Tejnorová), Slovenské komorné divadlo Martin – Tri sestry (réžia: Marián Amsler), Hekuba (réžia: Lukáš Brutovský), Divadlo z Pasáže – Čajka (réžia: Monika Kováčová), Divadlo pod Balkónom – Kozliatka (réžia: Martin Vanek), Včielka Ejka (réžia: Ján Haruštiak), ODIVO – Vnorená (koncept a réžia: Mária Danadová a Monika Kováčová)
Komisia pracovala v zložení: Mgr.art. Veronika Gabčíková, Mgr. art. Anton Korenči, ArtD, Mgr. Zuzana Mišáková Dis.art, Mgr.art. Aniko Vargová, Mgr.art. Matej Truban
Za okruh stred sa do Ceny Akadémie divadelných tvorcov prihlásilo dovedna 6 divadiel s 9 inscenáciami. Súčasťou hodnotených inscenácii boli 4 inscenácie zriaďovaných divadiel, jedného komunitného divadla, 4 inscenácie nezriaďovaných divadiel či umeleckých zoskupení a 2 inscenácie boli venované deťom. Základnou črtou takmer všetkých inscenácií boli: hľadanie novej javiskovej formy a spôsobu divadelnej komunikácie a zároveň mimoriadne aktuálne osobné i spoločenské témy. Z režisérov dominovala mladšia stredná generácia tvorcov, 6 inscenácií režírovali muži, 3 inscenácie vytvorili ženy.
Slovenské Komorné divadlo Martin – HEKUBA
Na webovej stránke divadla si možno k tejto inscenácii prečítať: „Fascinujúce rozprávanie o odvahe a nezlomnosti (nielen jednej) ženy na troskách bájnej Tróje. Írska dramatička Marina Carr rozpráva príbeh kráľovnej Hekuby inovatívnym spôsobom a priamym, súčasným jazykom. Koľko zla je človek schopný uniesť? Lucia Jašková a Marek Geišberg ako nepriatelia v napínavej hre plnej vášní a utrpenia, ale aj poézie a krásy.“ A aj keď zväčša „propagačné“ noticky divadla o vlastných inscenáciách nebývajú vždy úplne presné, v tomto prípade noticka vyjadruje inscenáciu presne, no až príliš pokorne.
Dramaturgia (Miro Dacho) - členovia komisie ocenili dramaturgický výber hry: „…s mimoriadne aktuálnou témou rozprávanou prostredníctvom archetypálneho príbehu trójskej vojny… prvé uvedenie na Slovensku…dramaturgický objav…“
Rovnako aj réžiu (Lukáš Brutovský): “… invenčná, inovatívna, no pritom presná a koncentrovaná réžia sústreďujúca sa na význam a zmysel textu a mizanscény…“
Výprava (Pavol Borák, Markéta Sládečková) - „jednoduchá“, ale magická scénografia, presné precízne kostýmy, dokonalá práca light designéra. „Scénografia je strohá, symbolická a plne funkčná. Pre hercov je občas náročné udržať sa na jednotlivých dieloch (častiach scénografie) tak, ako je náročné ustáť situácie, v ktorých sa postavy nachádzajú.“
Herecké výkony (Lucia Jašková, Marek Geišberg, Zuzana Rohoňová, Barbora Palčíková, Nadežda Vladařová, Tomáš Mischura, Matej Babej, Ján Dobrík) - akýkoľvek pátos či veľké gestá sú eliminované. Tiež kontakt postáv je minimalizovaný. Všetko sa odohráva akoby v hlave postáv. Dokonca veci sledujeme z pohľadu tej druhej postavy. Väčšinou vedú akoby mimo verbálny dialóg postavený nielen na tom, čo sa povie, ale práve aj na tom, čo sa nevypovie v dialógu s druhou postavou. Oveľa dôležitejší je dialóg s divákom a vypovedanie pocitov smerom k divákovi než k partnerovi na javisku.
„…koncentrované herecké výkony bez balastu, oprostené na podstatu, via negativa.“ Celkové hodnotenie inscenácie - „sugestívne a magické divadlo…“
„…V súčasnom poňatí Írskej autorky Mariny Carr zvýraznený režijným uchopením Lukáša Brutovského dostáva antický príbeh Hekuby (Hékubé) nový význam. Zostáva hĺbka tragédie, súčasní inscenátori ju dokázali bez zbytočného pátosu a sentimentu sprostredkovať súčasným divákom, robia to však iným spôsobom, než na aký sme boli zvyknutí. Absentujú veľké gestá či „vylievanie“ emócií. Práve naopak: civilný prejav hercov a symbolické pohyby a gestá umocňujú dopad na naše vnímanie.“
„Moderná inscenácia - textom aj formálnym spracovaním. Oslovil ma scénický minimalizmus v kombinácii s lighdesignom, hudobnou dramaturgiou a hereckými výkonmi. Práve tie hodnotím ako netradičné - fragmenty-monológy, ktoré herci používali na svoje individuálne prehovory boli napriek takmer nulovej interakcii a minimálnemu množstvu “dialógov” mimoriadne sugestívne, mali trpkú atmosféru….“
“Predstavenie je mojím absolútnym favoritom. Kládlo si vysoké nároky, ktoré celý realizačný tím splnil do bodky. Vizuálne nadchýnajúce, herci hrajú sugestívne, už dávno som nevidela tak náročne vypracovanú inscenáciu.“
Inscenácia Hekuba je tematicky mimoriadne závažná. V dobe, keď sa Európa (a my s ňou) nachádzame na hraniciach naozajstného vojnového konfliktu odhaľuje subjektívne pohnútky a myšlienky ľudí, ktorí vojnu vyprovokovali, ktorí ju vedú a neskončia, kým nevyhrajú. Vyjadruje tragédiu civilizácie v konflikte s primitívnou túžbou po moci. Tragédiu rozumu a empatie v boji so silou a megalomanstvom. A hoci je inscenácia vytvorená na pôdoryse regulárnej vojny, zvnútornenými monológmi obnažuje aj intímne motivácie aktérov príbehu (vojny), teda aj nás samých. Akoby táto inscenácia potvrdzovala pravidlo, že ak sa ľudstvo a človek nepoučí z vlastnej histórie, bude jej tragédiu prežívať vždy znova a znova. Mimoriadne silným aspektom inscenácie je aj obraz hrdej, silnej ženy – matky, ktorá svojím principiálnym bytím obviňuje malosť prízemnej spoločnosti založenej na permanentnom boji o moc a prevahu.
Divadlo Jozefa Gregora Tajovského Zvolen – PERPLEX
Na webovej stránke divadla sa o inscenácii dozvieme: Dynamická spleť humorných situácií, z ktorých sa vám zamotá hlava. Provokatívna komédia Mariusa von Mayenburga, ktorý svoju prvú cenu získal ešte ako začínajúci autor v roku 1997. Nemecký dramatik je majstrom groteskných situácií a znepokojivých otázok, ktoré sa týkajú súčasného sveta a rodiny. V hre Perplex z roku 2010 sa jednoduchý návrat Evy a Roberta z dovolenky postupne zmení na kolektívnu nočnú moru. Po následnom stretnutí s Judith a Sebastiánom, ktorí sa počas ich neprítomnosti starali o ich byt, sa roztočí absurdná zápletka, v ktorej sa hrá o ich dovtedajšie istoty a vzťahy. Všetky postavy sú nútené často vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, aby riešili ďalšie a ďalšie nečakané komplikácie. Navonok však musia zachovávať pokoj, čo vytvára originálne komediálne napätie a výborné herecké príležitosti. Nečakané situácie sa dynamicky striedajú až do prekvapivého konca.
Na Slovensku často riaditelia, principáli ale i diváci povedia: V divadle si divák musí predsa oddýchnuť, zabaviť sa, zasmiať sa, uniknúť z ťažkej reality všedného života. A v mene marketingu tvoríme komédie, kde témou je smiech a zábava pre smiech a zábavu. Nenastavujeme si „krivé zrkadlá“, v ktorých by sme videli svoje vnútorné slabosti, bolesti či životnú situáciu z odstupu. Tým akoby sme rezignovali na možnosť, že divadlo (aj komédia) nám môže pomôcť pri riešení životných udalosti či zorientovať sa v „spoločenskom mravenisku“. Komédia Perplex v réžii Jána Luterána však ako výnimka potvrdzuje pravidlo. Táto výborná komédia Mariusa von Mayenburga totiž vstupuje divákovi až do podvedomia a zhmotňuje naše sny, túžby či myšlienky.
Dramaturgia (Miro Dacho) – v reflexiách členov komisie sa objavujú vyjadrenia: „objav sezón – prvé uvedenie na Slovensku, komunikatívna a zrozumiteľná hra s ľahkosťou a humorom otvárajúca hlbokú tému straty identity, nie napriek, ale práve pre jej urputné hľadanie, ako aj stratu vertikality (Boha, režiséra, “organizačného” princípu) sveta moderného človeka“
“Oceniť sa dá výber dramaturgie divadla od titulu (ktorý podľa mňa vyslovene cieli na kategóriu 30-45 ročných a hlboko až filozoficky analyzuje ich vlastné svety transformácií) cez inscenačný tím až po výber herečiek a hercov, pričom všetci zvládli svoju prácu po všetkých stránkach nadpriemerne.“
Réžia (Ján Luterán) - čistá, zručná a jasná réžia, komunikujúca bez exhibície prostredníctvom herca, vychádzajúca z analýzy a interpretácie textu, podriaďujúca interpretácii nenásilne, no jednoznačne všetky ostatné zložky.
Výprava (Alžbeta Kutliaková) - „Scénografia je ďalšou zložkou inscenácie, ktorá pôsobí znepokojivo: gýčovo pekný bytík, presklenené časti hovoriace o istom luxuse, kvety, farby … a do toho odpadky pod peknučným gaučom, ktorý je stredom každej bežnej obývačky. Do toho sa ešte pridá krabica ako z detskej izby, v ktorej bude na záver hlava majiteľa bytu s listom od jeho manželky pre ňu samotnú, že ho uniesla. Scénografia je nielen gýčovito farebná, čo vytvára výborný rámec pre hru, ale aj plne funkčná, čo opäť slúži ku cti scénografke. Rovnako funkčné sú kostýmy, ktoré sú plne v súlade so scénou.“
Herecké výkony (Katarína Rozkošová/Alena Pajtinková a.h, Mária Knoppová, Richard Sanitra, Juraj Smutný) – „…vyrovnaný a presvedčivý kolektívny herecký výkon mladšej strednej generácie hercov súboru DJGT…“ “ Herecké majstrovstvo štvorice hercov je nepopierateľné a obdivuhodné s prihliadnutím na nasadenie a ochotu seba odhaľovania (až fyzického) či ochotu ísť na akúkoľvek hranu a prestúpiť hranice čohokoľvek na javisku. Zo všetkých štyroch predstaviteľov treba asi najviac vyzdvihnúť výkon Juraja Smutného, pri ktorom je vložená energia kombináciou talentu, nadhľadu, temperamentu, sily a odhodlania až znepokojujúca a absolútne súznie s filozofiou textu i inscenácie.“
K celkovému hodnoteniu inscenácie zaznievali od členov komisie reflexie typu: „Bláznivá komédia, ktorá vďaka predlohe, režijnému vedeniu a vyváženým hereckým výkonom prináša nie len zábavu, ale aj provokuje a poukazuje na šialenosť doby, v ktorej aktuálne žijeme.“
„…pomohlo by skrátenie dĺžky predstavenia- inscenácia má tri konce…“
„… PREPLEX alebo preplesk našim istotám, názorom, stabilite životných potrieb. „Čisté“ divadlo v jeho bravúrnej podobe, ktoré napokon poprie aj samé seba, keď poprie režiséra a dekonštrukcia je na konci prevedená doslovne a fyzicky rozobratím scény…. Cieľom tohto útoku na naše vnímanie, intelekt aj emócie je destabilizácia našich istôt a nabádanie k prehodnocovaniu predkladaných faktov, teórií, hodnôt, ktoré nám vnucuje spoločnosť prostredníctvom rôznych filozofií, trendov a pod. Toto nabádanie ku kritickému mysleniu je až existenčne dôsledné a dôležité. Útočí na našu morálku, svedomie (vzťah ku služobnej ako symbolu chudobnejších a podriadenejších – azda celých národov). Napriek množstvu smiechu, ktorý inscenácia vyvoláva, isto nenechá divákov ľahostajných ku svojmu posolstvu.“
„Divadelné spracovanie odmieta stereotyp, toto smerovanie foriem však s najväčšou pravdepodobnosťou ovplyvňuje pôvodná hra. Perplex vzbudzuje otázky, na ktoré sa odpovedá len ťažko, ťažko uchopiť motivácie, princípy, myšlienkové procesy účinkujúcich, no opäť sa dostanem len k prvej dedukcii – všetko je obsiahnuté už v pôvodnej hre….“
ODIVO – Vnorená
Nezriaďované zoskupenie ODIVO, ktorého hybnou silou sú režisérka Monika Kováčová a performerka a režisérka Mária Danadová, je v kontexte slovenského profesionálneho divadla už dobre známou entitou. Ich tvorba je dlhodobo pozitívne hodnotená divadelnými odborníkmi nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Projekt Vnorená však posúva (aj na ich pomery) hranice divadla. Čistý, krehký no hlboký a závažný príbeh o chorobe, starobe, smrti a potrebe starostlivosti znie v autentickom rozprávaní aktérky (Zuzana Galková) z reproduktorov. Scénografia Juraja Poliaka je vlastne výtvarnou inštaláciou 4 bodovo nasvietených vaní plných vody a jedného plavčíkovho stanovišťa. Hudobná zložka projektu je realizovaná naživo kapelou Myši na poli (David Javorský, Lukáš Kubičina a Jakub Mudrák). Základ choreografie vytvorila Lívia Mendéz Marín Balážová. Nový a veľmi zaujímavý je aj koncept projektu, ktorý predpokladá, že sériu predstavení odohrá vždy iný performer (nehľadiac na to, či je to muž alebo žena). A hoci projekt výrazne pracuje s pohybom a nonverbalitou, nie je to typické pohybové divadlo. Projekt osciluje na hranici druhu, žánru, spomienok, ich zhmotnení a rekonštrukcii pocitov s výraznou prítomnosťou momentálnej improvizácie. Predstavenie plynie, rovnako ako voda, spomienky či hudba. Neatakuje, len pôsobí na emocionálno-racionálne podvedomie diváka, ktorý intuitívne spája svoje zážitky a pocity s performerkou.
Dramaturgia, koncept, réžia, hudba, herectvo: (Monika Kováčová, Maja Danadová) - „pozoruhodná audiovizuálna (re)perfomancia – ďalší z kandidátov na postup, problém staroby, starnutia, starostlivosti a umierania – veľmi dôležitý a opomínaný, poézia v pohybe, pomohol by výraznejší dramaturgicko-režijný zástoj, ktorý by jednotlivé paralelné zložky syntetizoval“
„Vnorená je príspevkom k sebareflexii našej súčasnej spoločnosti, ktorá napriek neustálemu hospodárskemu rastu nie je schopná napĺňať individuálne potreby tých, ktorí to skutočne potrebujú.“
„Divadelné zoskupenie Odivo poznáme ako skupinu, ktorá svojím výberom tém často loví vo vodách tabu. Z tohto hľadiska nahliadam na výber danej témy s obrovským uznaním. Vnímam precízny výskum a dlhé hľadanie i nachádzanie konečného názoru, ktorý skupina interpretuje svojským, osobitým spôsobom. Nerád narábam s pojmami a termínmi a bol by som tiež nerád, keby vznikol dojem že segregujem. Avšak Vnorenú nepovažujem za divadelnú inscenáciu. Ak hodnotím audio-vizuálnu (re)performanciu, ako tento projekt nazývajú samotné tvorkyne, viac než vysoko hodnotím hudobný design zoskupenia Myši v poli, (ktorý by obstál aj ako samostatný projekt) a výkon performerky v tanečnej choreografii Lívie Mendéz Balážovej, no môj názor je, že projekt Vnorená by mali skôr hodnotiť na pohybovo-tanečných platformách, keďže mi v tejto produkcii absentuje základná črta divadelnej inscenácie - herectvo.“
„Performatívne predstavenie autentického príbehu s bravúrnym výkonom hlavnej predstaviteľky za pomoci akustickej zvukovej zložky vytvára silnú emočnú dráhu do vlastnej duše.“
DIVADLO JOZEFA GREGORA TAJOVSKÉHO - Sme krajina: príbeh ľudí, priehrady a času
Skutočný príbeh priehrady, ktorá nakoniec nevznikla a dediny, ktorá nakoniec nezanikla. Príbeh nezmyselného projektu produktu nezmyselnej doby? Alebo ide o človeka, ktorý sa vníma ako pán zemegule a je presvedčený, že „poručí větru i dešti“ a v mene seba a svojich potrieb paradoxne neváha systematicky ničiť to, čo je podmienkou jeho prežitia? Dôležité témy v konkrétnom čase i priestore. Petra Tejnorová v súlade so svojou typickou tvorivou metódou aj v inscenácii Sme krajina programovo experimentuje, narúša ustálené princípy a skúma hranice možného. V jednej inscenácii súčasne využíva princípy dokumentárneho divadla, žánru live cinema, výraznú javiskovú metaforu aj diváka ako kolektívneho herca. Realizovaná metóda javiskového synkretizmu má všetky predpoklady dynamizovať tematicky analytický zámer inscenácie a vytvoriť výraznú dramatickú situáciu. Veľmi dôležitým faktorom účinnosti tejto metódy je však presná dramaturgia a temtporytmus inscenácie, ktoré v tomto prípade neboli do dôsledkov využité.
Vyjadrujú to aj kritickejšie a rozporuplnejšie hodnotenia členov komisie.
Dramaturgia (Marta Ljubková) a réžia (Petra Tejnorová): „…inovatívna a pozoruhodná dramaturgia poplatná módnym trendom….“
„Zaujala ma pre svoju autentickosť, v ktorej sa miesia beznádej s riadnym výskumom témy a použitím invenčných foriem. Podobný princíp moderného divadla a výber citlivých, regionálnych tém má potenciál transformovať pasívneho diváka na diváka vzdelaného a zaktivizovaného.“
„Divadlo pre náročného diváka, ktorý má požiadavky nielen estetické, ale aj spoločensky a politicky angažované.“
„…Na začiatku spomenutá „koláž“ diania sa prejavuje už v úvode, kedy sa herci stanú účastníkmi diskusie o probléme s vodným dielom Slatinka a zároveň tak urobia z divákov účastníkov tiež. Koláž pokračuje prestupovaním umeleckých druhov a médií (film, divadlo, rozhlas). Občas sa nám však pri sledovaní použitého filmu stráca „divadelnosť“. Tvorcov však nemožno podozrievať z divadelnej neinvenčnosti. Dokazujú ju opakovane či už pri používaní točne, kalendára, čísiel všeobecne, použitia spôsobu práce s jednotlivými rekvizitami ako bicykel, stoličky a tiež pri javiskovom pohybe. Brilantne využijú napríklad aj efekt pary v divadle, ktorá sa na divákov chvíľami až desivo valí z javiska ako hmla nad riečkou, ale aj zahmlievanie problému a jeho možných riešení.“
„Problém malej komunity sa časom stáva čoraz absurdnejší a bizarnejší. Spôsob spracovania témy a inovatívny divadelný jazyk, ktorý tvorcovia zvolili, postupne vtiahne diváka natoľko, že sa stáva jej súčasťou.“
„…absentuje réžia z čoho vyplýva bezradnosť hercov – v porovnaní s Perplexom pozeráme na „iný“, súbor…“
„Koncept bol fragmentárny, rozdelený na “kapitoly”, no divák dostal množstvo rôzne ladených, farebných i čiernobielych impulzov ktoré mali informatívny charakter, ale aj sugestívnu náladu a odkaz, že ide skutočne o veľa.“
A ešte k hereckým výkonom: “Herci Mária Knoppová, Jana Pilzová, Richard Sanitra, Juraj Smutný stvárnili množstvo postáv a presvedčili o svojej osobnej zaangažovanosti na problematike, aj svojím hereckým majstrovstvom. Spomedzi všetkých veľmi presných hereckých výkonov napokon azda najviac vynikne Jana Pilzová, ktorá dokáže bravúrne oddeliť jednotlivé veľmi rozdielne zosobňované charaktery, ale zároveň si zachovať absolútnu autenticitu konania postáv až do záveru.“
DIVADLO Z PASÁŽE – ČAJKA
Divadlo z Pasáže je profesionálne komunitné divadlo, ktoré ako jediné svojho druhu na Slovensku pracuje s hercami s mentálnym postihnutím. Vo svojej činnosti prepája kultúrnu, umeleckú a sociálnu oblasť. V Banskej Bystrici pôsobí od roku 1995. Režisérka inscenácie Monika Kováčová so súborom vytvorila v posledných rokoch s veľkým úspechom 3 inscenácie: Pinocchio, Norma a Čajka. Môžeme teda konštatovať, že je jednou z „kmeňových“ režisérok divadla. K Čajke sa na webovej stránke divadla vyjadrila:
Čajka ako óda na hľadačstvo, prekonávanie hraníc a odvahu byť iný/á. To boli prvé slová, ktoré som si zapísala do poznámok. Slová, ktoré sme počas skúšobného procesu napĺňali významom, individuálnymi asociáciami a skúmali ich z rôznych uhlov, Čajka ako laboratórium, Čajka ako devised theatre, Čajka ako odkrytý proces, Čajka ako túžba po tom, aby sa sloboda nestala len exponátom v múzeu.
Inscenácia, ktorú Monika Kováčová vytvorila, obsahuje všetky tieto témy. Jedna po druhej sa zjavujú z vody, piesku, vzduchu či svetla. Aj napriek určitým verbálnym či pohybovým handicapom herci dokazujú silu svojho interpretačného majstrovstva. Presnosť, energia, radosť i nadhľad. To všetko prináša Čajka Divadla z Pasáže. A ospravedlňujem sa, ale podľa môjho názoru sila inscenácie spočíva nielen v metaforickej režijnej skladbe, ale aj v profesionalite, presnosti, osobnostnej autenticite a zanietenosti hercov. Inscenácie divadla z Pasáže, akoby nastavovali nemilosrdné zrkadlo pravdivosti našej „normálnej“ tvorby. A ešte čosi, Divadlo z pasáže je naozaj profesionálne divadlo, inscenácia Čajka je kvalitné divadelné umenie a herci divadla z Pasáže sú naozajstní umelci a profesionáli.
Nech sa páči, pár úvah a názorov členov hodnotiacej komisie k tejto inscenácii:
Scenár a réžia: „Predstavenie komunikuje poetickým jazykom, vytvára obrazy, ktoré majú pre nás rôzne významy. Divák má možnosť vidieť vlastný film. Predstavenie charakterizuje hravosť a nadhľad, silná tímová práca, disciplína, ale aj odovzdanosť a zraniteľnosť. Vážim si prácu Divadla z pasáže, pretože mi ukazuje, že máme k sebe omnoho bližšie - pocit samoty, lásky, vylúčenia, túžba po slobode, sú témy nás všetkých.“
„V prípade Divadla z pasáže sme si napriek pôsobeniu špecifického typu hercov so zdravotným znevýhodnením zvykli na vysokú estetickú úroveň spracovania inscenácií. Inscenáciu Čajka považujeme za pokračovanie tohto trendu divadla, zároveň si uvedomujeme experimentálnosť pri výbere témy, ktorá sa pretavuje aj do konania účinkujúcich. Treba samozrejme pripomenúť, že funkcia tohto divadla nie je len estetická, kultúrna, ale aj spoločenská a sociálna. Nie je našou úlohou hodnotiť ako napĺňa tieto jeho funkcie, ale je dôležité poukázať na to, že Divadlo z pasáže je ukážkou toho, že divadlo (inštitúcia) ako organizmus má opodstatnenie so všetkou svojou rozmanitosťou a pestrosťou účinkujúcich aj spracovania tém.“
„Na prvom mieste tu u mňa stojí autentickosť tohto divadelného tvaru. (Tá bola pre mňa tak intenzívna, že dokázala vzbudiť katarzný pocit.) Inscenácia narába rozumne s emóciami hendikepovaných performerov, ale zároveň tvaruje pocity publika.“
Herecké výkony (Michal Daniš, Michaela Ďuricová, Miroslava Kujanová, Lucia Krajčiová, Dorota Králiková, Veronika Lačná): „Výkony týchto performerov zaujali pre fyzický výkon, dokonalú koncentráciu a ich vlastný nadhľad. Ten podľa mojej mienky opäť nie je neželaným efektom zdravotne postihnutých, ale naopak, výsledkom zodpovedného prístupu tvorkýň a kolektívnej práce všetkých zložiek.“
SLOVENSKÉ KOMORNÉ DIVADLO MARTIN – TRI SESTRY
200-ročná výborná klasika, jeden z najzaujímavejších slovenských režisérov strednej generácie, čistá až minimalistická scénografia, výnimočná pohybová zložka inscenácie, mimoriadne disponovaný a kvalitný herecký súbor. A predsa… Inscenácia zostáva v rovine síce kvalitného profesionálneho divadla, no diváka necháva emocionálne chladným. Rozum dešifruje témy - prílišné lipnutie na domove, rodine, obavu z neznámeho, odcudzenie, samotu i neschopnosť plnohodnotne prežiť život či lásku. Emócia či nebodaj katarzia sa však nedostavujú. Forma inscenácie vytvára štvrtú stenu, ktorá svojou profesionálnou dokonalosťou divákovi doslova znemožňuje „napojiť“ sa na postavy a prežiť ich strachy, bolesti, ale i momenty šťastia. A tak sa vzájomný dialóg javisko-hľadisko mení na odcudzené sledovanie javiskového diania, ktoré môže zaujať, ale nezasiahne…
Ale názory členov komisie môžu byť rôzne:
Réžia (Marián Amsler): „Už klasický príbeh v modernom šate. Malá sklenená klietka v obrovskom bielom priestore. Krásna kolektívna práca, vyzreté herecké duše, skvelá pohybová spolupráca naplní životom prázdny priestor. Režisér hercami maľuje obrazy na plátne života a my diváci zabudneme, že tento príbeh má už dvesto rokov.“
„…veľký titul zlatého fondu svetovej dramatickej literatúry, avšak bez výraznejšej dramaturgicko-režijnej interpretácie – prečo Tri sestry?“
„…remeselne zručné, profesionálne divadlo, avšak bez vnútornej nevyhnutnosti…“
„…Práve použité výrazové prostriedky v symbolickom pohybe postáv, ktoré objektívne oceňujem ako veľmi prepracované, vytvorili zrazu odstup, ktorý mi nedovolil emocionálne sa k nim priblížiť, takpovediac s nimi splynúť a spolucítiť. Zrejme to ani nebolo zámerom. Takáto inscenácia hlboko psychologicky náročných Čechovových hier je v kontraste s tým, ako sme boli zvyknutí. Ani na okamih som sa nestotožnila s postavami, zostali pre mňa cudzie a vzdialené. Ich problémy nemali šancu dotknúť sa ma napriek tradične skvelým hereckým výkonom a tradične kvalitnému spracovaniu v podaní SKD Martin.“
K hereckým výkonom (Lucia Jašková, Alena Pajtinková, Barbora Palčíková, Nadežda Vladařová, Matej Babej, Ján Dobrík, Daniel Žulčák, Jaroslav Kysel, Tomáš Mischura, František Výrostko, Michal Gazdík, Ľubomíra Krkošková, Matej Urban): „napriek tomu, v inscenácii dokazuje herecký súbor martinského divadla, že je vo výbornej kondícii…“
„Napriek virtuozite v hereckom stvárnení, vznikajúcom pohybovom stvárnení a premyslenej koncepcii priznávam, že ma inscenácia emocionálne nezasiahla tak ako by som očakávala.“
TEATRO TATRO – KABARET
Divadlo svoju inscenáciu predstavuje stručne: „KABARET –u m. humoristický, niekedy satirický program s hudobnými, speváckymi, tanečnými a scénickými výstupmi spojenými so sprievodným slovom; zábavný podnik s týmto programom. KABARET TEATRO TATRO – pokus o návrat do čias, keď kabaret bol miestom bujarej zábavy, ale aj miestom, kde vznikali nové smery v umení. KABARET V ŠAPITÓ – miesto, kde sme chránení pred nebezpečenstvom, ktoré na nás číha vonku. Slobodné územie, kam neprenikne zvonka ani choroba, ani chudoba ducha, ani iná pliaga…“
Divadlo Teatro Tatro je na slovenskej divadelnej mape už 31 rokov relevantným, svojbytným a originálnym subjektom. Poetika jeho režiséra a principála Ondreja Spišáka nemá striktné hranice a nič divadelné, hravé a metaforické jej nie je cudzie. „Rôznorodé“ prvky vždy spája silný príbeh. Preto aj zámer vytvoriť kabaret s použitím textov rôznych autorov na tému „malosti“ obyčajného človeka sa zdá ako prirodzený krok na ceste za tvorivou slobodou a ďalšou vyššou vývojovou fázou divadla. Bohužiaľ, inscenácia plná naozaj výbornej hudby (Martin Geišberg, Kamil Mikulčík, Patrik Pačes a Lucia Korená), kvalitných hereckých výkonov či zaujímavých textov (ktoré nesú rôzne aktuálne témy), budí rozpačitý dojem. Akoby jednotlivé časti (hoci kvalitné a profesionálne) nevytvorili celok. Spojením programovo lineárnych a zámerne samostatných inscenačných častí nedošlo k vytvoreniu vyššej tematickej i formálnej kvality. Jednotlivé epizódy prepájané hudbou sa nevrstvia a nedopĺňajú. Je veľká škoda, že potenciál inscenácie sa nenaplnil a neprinútil ma smiať sa dovtedy, kým si uvedomím, že Teatro Tatro hrá o mojej vlastnej malosti.
Koncept a réžia: (Ondrej Spišák) – z reflexií členov komisie: „…pokus o nadviazanie na poetiku slávnych inscenácií Teatra Tatra, ktorý sa však ukázal ako slepá ulička – už takmer vyprázdnená forma – niekoľký krát vylúhovaný čaj, vizuálna a hudobná stránka v tomto smere nesklamala, skôr dramaturgicko-režijný koncept zlyháva, resp. absentuje, rozbité scénky rôznej úrovne bez jednotiaceho ducha, bez jednotiacej myšlienky…“
„Sled absurdných etúd z pera súčasných autorov, divadlo v divadle, pred aj za oponou… Krivé zrkadlo našej spoločnosti, obraz, ktorý už nie je až taký smiešny, keďže je súčasťou našej každodennosti.“
„…Niektoré scénky pôsobia ako zo stužkovej slávnosti, prepojenosť inak skvelej hudby so zvyškom inscenácie sa stráca. Mohli by sme si povedať, že ide vlastne o pásmo, a že to vlastne v kabarete ako žánri nevadí. Ale tiež nemuseli. Teatro Tatro je natoľko kvalitný súbor s dlhoročnou tradíciou, že očakávame viac než kabaret ako z čias, keď sa páni chodili do kabaretov len zabaviť. Motív pandémie však nie je náhodný. Ovplyvnil zrejme nielen obsah, ale aj možnosť tvorby inscenácie v ideálnych podmienkach…“
„Možno práve očakávania zmarili môj konečný dojem z tejto inscenácie. Scéna, inscenačný tím, účinkujúci, hudba: To všetko bol „trademark“ Teatra Tatra. Myslím, že forma kabaretu mala v sebe väčší potenciál, ten však podľa môjho názoru nedokázali tvorcovia dostatočne vyčerpať. Väčšina scén pôsobila dojmom interných vtipov, ktoré síce fungujú (nakoľko ich vytvárajú účinkujúce a účinkujúci s obrovským zmyslom pre vtip a povestnú nadsázku), avšak ako som napísal už prv, ich pomer bol príliš vysoký. Celkový dojem pôsobí rušivo, strácal som sa vo víre impulzov. Napriek nie príliš prajnému hodnoteniu je pre mňa nezanedbateľná jedna charakterová črta inscenácie Kabaret. Potreba a motivácia tvorcov prísť v čase mnohých spoločensko-sociálnych kríz s konceptom pobaviť diváka poctivým humorom, so štipkou filozofie a absurdity.“
Herecké výkony a kapela: (Vito Bednárik, Martin Geišberg, Róbert Jakab, Zuzana Konečná, Lucia Korená, Rudo Kratochvíl, Lukáš Latinák, Kamil Mikulčík, Martin Nahálka, Peter Oszlík, Patrik Pačes, Agáta Spišáková, Peter Šimun, Milan Vojtela): „vynikajúce herecké výkony plné humoru a nadsádzky….“
„Napriek všetkým superlatívom, ktoré vyplynuli z umeleckej virtuozity jednotlivcov, či už ide o hercov alebo muzikantov, slabšou sa javí dramaturgia inscenácie….“
DIVADLO POD BALKÓNOM – VČIELKA EJKA
Aj v dnešnej dobe, čiže v treťom tisícročí, začujeme z času na čas od divadelných odborníkov a praktikov: to je iba divadlo pre deti alebo to je iba bábkové divadlo. Časť profesionálnej divadelnej obce totiž zastáva názor, že tvorba pre deti je jednoduchšia ako tvorba pre dospelých. Veď deťom stačia farby, detinskosť, pesničky a zábava. Dieťa je nenáročný divák, pre ktorého je dôležitejšia forma ako obsah… Skutočnosť je však iná. Tvorba pre detského diváka je rovnako náročná, ak nie náročnejšia ako pre dospelých. Dieťa je múdry a spontánny divák. Jeho okamžité reakcie odhalia nielen komunikačnú kvalitu a temporytmus inscenácie, či invenčnú tvorivosť autorov, ale predovšetkým úprimnosť a zaujatosť tvorcov. Nie, deťom nestačia iba pekné obrázky. Dieťa od divadla podvedome očakáva zábavu, ale aj poznanie a možnosť osobnostného rozvoja. Preto je v kvalitnom divadle pre deti nesmierne dôležité analytické spracovanie témy, príťažlivá forma komunikácie s divákom, výrazná javisková metafora a silný príbeh. Všetky tieto súčasti kvalitného divadla pre deti sú prirodzenou súčasťou činoherného a bábkového divadla, ale aj divadla predmetu. Podceňovanie tvorby pre detského diváka je krátkozraké a dokazuje povrchnosť a nesprávnosť tohto presvedčenia. Skúsenosť totiž potvrdzuje, že kvalitné divadlo pre deti je aj divadlom pre dospelých.
Ak vyššie uvedené nároky aplikujeme na inscenáciu Divadla pod balkónom – Včielka Ejka, môžeme konštatovať, že inscenácia rieši dôležitú a aktuálnu tému (ochrana prírody), má prirodzenú a fungujúcu formu komunikácie i zaujímavý príbeh. Jej spracovaniu však chýba analytickejšia práca s témou a zásadnejšia javisková metafora. Inscenácii by pomohol výraznejšia dramaturgicko-režijná koncepcia.
Z vyjadrení hodnotiteľov:
Koncept a réžia (Ján Haruštiak ) „Prinášať deťom poznanie z prostredia prírody a princípov jej fungovania je pekný zámer. Poetika divadla pod Balkónom však budí dojem že by sa vedúci pracovníci usilovali o invenciu či väčší umelecký vklad. Ambícia pána Haruštiaka, prinášať divadlo obyvateľom sídliska v Banskej Bystrici si iste zaslúži uznanie. Nemožno však opomenúť charakter agentúrneho divadla, ktoré sa neštíti infantilných prostriedkov. Včielka Ejka je pre mňa tradičná bábková inscenácia, ktorá môže predškolákov edukovať i pobaviť, no formálne spracovanie nemá svoje umelecké kvality, na základe ktorých by mohla mať ambíciu obdržať cenu.“
“Inscenácia Divadla pod balkónom Včielka Ejka je detské divadlo s pridanou vzdelávacou hodnotou, ktoré buduje v deťoch pozitívny vzťah k prírode a ku včielkam zvlášť. Deti sa zbavujú strachu pred včielkami spolu s vnučkou Barborkou (Barbora Bušovská). Dedo (Ján Haruštiak) je absolútne autentický: pôsobí dobrácky a múdro. Typický rozprávkový deduško. Pri detskom divadle by sme však ocenili viac priamej interakcie s publikom, čo je však záležitosťou režijného konceptu.“
“Predstavenie je náučné, prívetivé a láskavé. Svojou interakciou si získa divákov. Stávame sa malými hrdinami, ktorí zachraňujú Ejku, spoločne vytvoríme strašidelnú noc, zrodí sa svet, kde obyčajná bublina vytvorí zázrak….“
Herecké výkony (Ján Haruštiak, Barbora Bušovská): „Obaja hereckí predstavitelia sú presvedčiví vo svojich postavách aj hereckých výkonoch ako takých. S prehľadom plnia svoju úlohu na javisku.“
DIVADLO POD BALKÓNOM - KOZLIATKA
Klasický rozprávkový príbeh bez výraznejšej témy a interpretácie, jedna herečka v interakcii s bábkami, praktická no bezobsažná scénografia. Herecký prejav bez vnútornej zaujatosti. Inscenácia asi zabaví deti predškolského veku, neprináša však ani analyticky budovanú závažnejšiu tému, využíva tradičné až neinvenčnú formu komunikácie, absentuje aj javisková metafora. V porovnaní s Včielkou Ejkou (Divadlo pod Balkónom) nemá inscenácia Kozliatka ani výraznejší edukačný rozmer.
Koncept a réžia (Martin Vaněk): „Pri hodnotení Kozliatok však tápeme. Celé predstavenie je postavené na charizme herečky, ktorá má ťažkú úlohu, pretože ju nepodrží ani bravúrny text, ani invenčný režijný koncept (Martin Vanek).“
„V predstavení sa dostáva do interakcie herec a bábka. Inscenácia má snahu ukázať vzťahy dospelých s deťmi a naopak. Z nich vyplývajúce nedorozumenia vytvárajú humorné situácie.“ „Kozliatka sú pre mňa najslabšou z prihlásených inscenácií. Ťažko tu hovoriť o akejkoľvek autorskej interpretácii; je to ilustrácia dobre známeho príbehu o tom, ako sa nemajú otvárať dvierka cudziemu.“
Herecké výkony: „Herecký výkon bábkoherečky bol automatizovaný, scénografia i hudba infantilné. Umiestnenie “na sídlisku” pôsobí spočiatku humorne, no ostáva v úzadí. Pracuje s trápnym humorom a malého diváka mierne podceňuje.“
„Herecká predstaviteľka (nepodarilo sa mi zistiť meno, ospravedlňujem sa – pozn. autorky) dokazuje, že je skúsená profesionálka, ktorá ovláda prácu s detským divákom a napriek všetkému si dokáže udržať pozornosť, hoci by sme očakávali viac priamej interaktivity s detským divákom, ktorá zostáva skôr len v jednosmernej verbálnej rovine zo strany herečky.“
Záverom
Celkovo je dôležité skonštatovať, že takmer všetkým prihláseným produkciám dominovala vysoká miera profesionality a spoločenskej aktuálnosti. Tvorcovia inscenácií (prevažne) veľmi jasne a odvážne formulovali svoje myšlienky, témy i postoje (doba „zahmlievacích“ metafor či inotajov akoby zostala v minulosti). Výsledkom tejto skutočnosti sa stala veľmi čistá komunikatívnosť a divácka zainteresovanosť jednotlivých produkcií. Väčšina režisérov pracovala s uzavretým javiskovým dianím bez využívania diváckej interaktivity či „odstránením“ štvrtej steny, predstavenia vťahovali divákov dejom, výpravou či hereckými výkonmi, ale aj závažnými osobnými a spoločensky aktuálnymi témami.
Komisia odporučila na postup do 2. kola inscenácie : SKD Martin Hekuba (réžia: Lukáš Brutovský), DJGT Zvolen Perplex (réžia : Ján Luterán)
Text na základe čiastkových písomných reflexií členov komisie a následnej diskusie vypracovala Veronika Gabčíková.