z cyklu zamyslení - Peter Himič: Postcovidové poznámky
(z cyklu zamyslení členov komisií Ceny Akadémie 2019/20)
Divadelné umenie v súčasnosti (covid) je konfrontované so skutočnosťou, ktorá nemá predobraz v histórii. Z jeho povahy ako živého umenia vyplýva, že môže existovať len v styku so svojim prijímateľom a nie je ho možné nahradiť žiadnym technickým prenosom (stream, záznam a podobne), pretože by tým došlo k jeho popretiu sui generis. Samozrejme, dnes nejde o dlhodobý a tobôž nie o definitívny stav. Napriek tomu budú z neho rezultovať skutočnosti, ktoré do istej miery zatrasú postavením divadla a sproblematizujú jeho dotyk s mediálnymi umeniami.
Napriek pochmúrnej optike a výnimočnosti, divadelná história (aj tá slovenská) potvrdzuje, že to, v istých variantných podobách, nie je pre divadlo celkom nová situácia. Len naša pamäť možno nesiaha až tak ďaleko do minulosti. Hneď na začiatku treba poznamenať, že dnešnú situáciu nemožno stotožňovať s takými skutočnosťami ako vojna, cenzúra, prírodná katastrofa a podobne. Vieme, že to antické o mlčaní múz počas rinčania zbraní je viac etickou sentenciou ako pravdivým obrazom (za slovenské divadlo hádam stačí príbeh Frontového divadla). Taktiež cenzúra nemá za cieľ vo svojej podstate divadlo totálne zlikvidovať, snaží sa ho len korigovať a „usmerňovať“, prispôsobovať svojim zámerom. Problém dnešného divadla (a živého umenia ako takého) nie je v ohrození umeleckej tvorby (cez intervencie akéhokoľvek druhu), nevyplýva ani z krízy samotného divadelného umenia. Je v podstate veľmi banálny, totiž technický: inscenačnému výsledku nie je umožnené zavŕšiť najpodstatnejšiu fázu svojho zmyslu – predviesť sa pred divákom a zdieľať s ním transformované obsahy a formy.
Samozrejme, že divadlo zo svojej podstaty ako živé umenie nezanikne. Covidová situácia však otvorila niekoľko otázok, ktoré sa dotýkajú obsahovej (tematickej) a formálnej (inscenačnej) stránky. Pred 30 rokmi sme zažívali podobnú skúsenosť. Divadlo (najmä jeho dramaturgia) sa dostalo do krízy, ktorá by sa dala zjednodušene nazvať krízou témy. Pozornosť pútali témy predvádzané na námestiach, témy, ktoré so sebou prinášajú revolučné zmeny. Jedným zo znakov revolúcie je aj vysoká miera teatralizácie, ako základného nástroja pre nutný emotívny (katarzný) zážitok obecenstva (ľudu), aj ako kompenzácie za možný neúspech, respektíve straty. Dnešná nerevolučná situácia vo svojej jedinečnosti tiež aktivizuje onú teatralitu. Je to dôsledok nedostatočného intelektuálneho (odborného) zázemia spoločensko-politického priestoru. Divadlo bolo nahradené nepoznanými obsahmi (pandémia), ktoré sú – a to nielen na Slovensku – zaskočenými reprezentantmi moci prezentované teatralizovane. Pre slovenského diváka (najmä mainstreamový typ) sa v posledných mesiacoch odohrali dve spektakulárne predstavenia: celoplošné testovanie a prezidentské voľby v USA.
Obidve majú spoločného menovateľa: kreovanie hrdinného typu dramatickej postavy a vysokú mieru teatralizácie. Je viac ako zrejmé, že nejde o kolektívneho hrdinu (občania), ale hrdinu/ov v duchu romantickej drámy, s nádychom antického divadla. Divák je priklincovaný k televíznej obrazovke v očakávaní pokračovania príbehu, je konfrontovaný s typizovanými postupmi klasickej drámy (expozície, peripetie, katastrofy…), prenesenými do žánrov frašky, burlesky, sentimentálneho divadla, miestami až stredovekých mystérií. Hlučný virtuálny priestor, ktorý neumožňuje precítiť sémantické ticho po Hamletovej otázke, produkuje stále nové a nové obsahy. Cieľom nie je tieto obsahy vyjasnievať, ale dramaticky zahmlievať. V spletitej kompozícii slovenského covidového príbehu možno vybadať dramatické postupy: už spomínané klasické, k nim pridružené rôzne digresie, ruptúry s motiváciami konania tragických hrdinov – vina, trest, lesť, úskok, konajúce slovo ako nástroj ponižovania protivníka… Prosto dráma shakespearovská. Ako v rímskom cirkuse očakáva občan nové a nové obete, na ktoré bude môcť zvaliť všetky nedokonalosti dnešného sveta a tých „druhých“.
Ide, pochopiteľne, o zastierací manéver, lebo politický život, na rozdiel od umenia, nemôže dlhodobo fungovať na princípe ilúzie, ak áno, skôr či neskôr to skončí frustráciou spoločnosti s rôznymi možnými scenármi riešenia. Tak ako trvanie divadelnej inscenácie má svoje časové percepčné limity, aj teatralizovaný spoločenský diskurz sa jedného dňa vyčerpá. Teda aspoň na čas. Divadlo však nemôže byť v poradovníku na „čas, ktorý raz nastane“. Dnešná situácia je výzvou, ktorú súčasné divadlo v tematickej aj ideovo-estetickej rovine bude musieť reflektovať, pravda, ak mu nebude stačiť iná teatralizácia, a to v napĺňaní oddychovej (rekreatívnej) funkcie. Tematizovanie problémov žitej skutočnosti patrí k základným predpokladom divadla vo všetkých fázach jeho genézy, tak aj dnes.
Ďalšou výzvou je tlak na prenesenie živého umenia do virtuálneho priestoru. Dočasnosť tohto riešenia musí byť základnou požiadavkou divadelnej komunity. Už dnes sa objavujú hlasy o perspektívach divadelného umenia v mediálnom priestore, minimálne v zmysle alternatívnych ponúk pre diváka. Má to totiž aj ekonomické výhody: všetky problémy s logistikou diváka odpadajú. Ide o nepochopenie rudimentárnej podstaty divadla. Nie je to existenciálna obava, ani odborárske stanovisko k ohrozeniu zamestnaneckých štandardov.
Tlak na postupnú zmenu formy zdieľania divadelných obsahov atakuje interpretačnú paradigmu, je to semiotický problém. Nejde tu len o zložky inscenačnej štruktúry a ich umeleckú podou, paradigmu bude určovať divák. Jeho tlak ešte viac prehĺbi brázdu medzi menšinovým (kontemplatívnym) a väčšinovým (rekreatívnym) divadlom. Tak sa divadlo opäť dostane pod finančný tlak, spoločensko-politický kompas sa ešte viac vychýli. Netreba byť naivný: deklarovaná potreba divadelného umenia, jeho dôležitosti pre život spoločnosti, bude ešte viac pod tlakom nových výziev doby, vo chvíľach kríz evidentnejšie. A to aj na strane diváka. Iste, takýto pohľad vyzerá značne skepticky a možno neodôvodnene. Ale prečo by malo byť divadlo iné, ako jeho divák? Alebo naopak: divadlo musí byť vždy iné ako divák.