01.12.2020

z cyklu zamyslení - Peter Pavlac: DIVADLO V COVIDE, COVID V DIVADLE

(z cyklu zamyslení členov komisií Ceny Akadémie 2019/20)

Len pár slov, obrazov, dojmov: Divadlo sa ocitlo na pokraji zmyslu svojho existovania. A stačilo tak málo: Stačilo, že sa odoprelo vstúpiť doň aj tomu poslednému divákovi.

Zrazu nikto nevchádza do budovy, jeho topánky neklopkajú na vyleštenej podlahe foyeru, či na ošúpaných (a predsa príťažlivých) doskách blackboxu.

Žiaden lístok od šatne (štítok, plechová známka s číslom), prišpendlená istota, že po uplynutí zastaveného času nevstúpite do studenej zimnej reality v tenkej, nenápadným pachom uplynulého zážitku nasiaknutej košeli.

Žiadne rozpačité hľadanie drobných mincí vo vrecku, keď chcete posledných pár sekúnd pred nevyhnutnou tmou v sále zalistovať do vnútra sveta, ktorý vám bude predstavený a slečna s programom v ruke Vám nemá vydať.

Žiadne sadanie s pohľadmi okolo seba, v spoznávaní známych, úsmevov neznámych, s desiatkami príbehov, ktoré sa stretnú v jednom bode, pri prvom tóne, prvej tme, prvom slove, ktoré zaznie z druhého brehu a pozve vás na plavbu cez rieku Styx, do tisícej verzie podsvetia, alebo možno nadsvetia…?

 Žiadne napäté nádychy, a výdychy, smiechy, plače, žiadne pátranie po zmysle sveta a svojho miesta v ňom, žiadne návody, vývody, podvody, provokácie, či pohladenia ega, žiadne melódie, obrazy, výkriky, stotožnenia, odcudzenia, žiadne plahočenie, rozhorčenie, múdrosť, poučenie, žiadne nadávky, intrigy, nájdenia či straty, žiadne nepravdivé predstierania, či do krvi autentické poníženia, žiadne nádeje, beznádeje, bludy či pochybnosti, jednoducho… nič.

 Žiaden moment bezradného, či naplneného ticha po poslednej replike, ktorá zaznie, vystrelí a odoznie, žiadne vlažné, či frenetické pohyby rúk, vstávanie, či zarputilé sedenie, žiadne sklopené oči opúšťajúce bezpečie sedenia, žiaden útek, dozvuk, či naplnené postávanie, žiadna otázka v očiach, či to bolo naozaj, či ste sa stali obeťou kolektívnej halucinácie, alebo ste opäť zažili zmysel v priamom prenose, žiadne zhasnutie a tichý dozvuk, hľadanie šatňového lístka (štítku, plechovej známky s číslom), žiadne vyjdenie na čerstvý vzduch, žiadna tma, ktorá je po zážitku vždy iná, než obyčajná tma, jednoducho… nič.

 A keď nie je “nič”, potom o čom vlastne treba hovoriť? O tom, že toto “nič” ma devastuje? O tom, že hoci je jasné, že nie som sám, čo vníma jeho odporne prázdny potenciál, mám pocit, že je nás stále menej? Stále menej bláznov, pre ktorých je toto bezprecedentne prítomné prázdno nezaplniteľné ničím iným…

 A čo treba robiť, keď to jediné, čo si myslím, že robiť treba, robiť nemôžem?

 A je to naozaj tak vážne, aby sme z tejto vážnosti vytvorili vákuum, v ktorom sa stratí tak ťažko nadobudnutá potreba pre tých, ktorí ju nadobudnúť potrebovali?

 Netuším.

Len jedno mi už napadá… a nech je to len promile toho, čo človek môže spraviť. Možno len skúsiť hovoriť o tom, ako prežiť prázdno: “skúsil som to”. Ako McMurphy vo Formanovom Prelete nad kukučkiným hniezdom.

 Skúsil som nasledovné: pochopiť, že ide o to, ako hľadať a vytvárať podmienky pre divadelný zážitok aj bez toho, aby mi ho niekto ponúkol: mať absolútne otvorenú myseľ, ticho v sebe i okolo seba, Krásu na dotyk a jej pohyb, ktorý sa raz skončí, zanikne a prinesie smrť tohoto momentu.

 Abstrakcia? Naopak, je to dosť konkrétne. Murel Barbery vo svojej nenápadne prevratnej knihe S eleganciou ježka to definuje nasledovne: “*Krásne je to, čo vnímame, keď sa to deje. Je to pominuteľné zoskupenie vecí vo chvíli, keď vidíme krásu aj smrť zároveň*”.

 A jedna z jej postáv, dvanásť a pol ročná nesmierne inteligentná introvertná pubertiačka dodáva: “*Takže takto by mal človek viesť svoj život? Stále v rovnováhe medzi krásou a smrťou, medzi pohybom a jeho zanikaním? To by mohlo byť ono, prečo žiť: sledovať okamžiky, ktoré zanikajú.*”

 Takto nejak vnímam divadlo, keď sa deje, i keď sa nedeje. A keď sa nedeje, pre to, aby som mohol normálne žiť a zanikať, snažím sa ho hľadať v sebe, v otvorenom vnímaní pominuteľnosti momentov Krásy. Chcem ich vidieť. Pomáhajú mi prežiť. A to len preto, aby som raz, jedného dňa, možno zajtra, možno o tridsať rokov, odišiel a naplnil svojim koncom zmysel pre niekoho iného.

 Tak ako divadlo, ktoré sa nedeje, hoci môže, niekde inde: vo vnútri človeka, čo ktorý sa tak rozhodne.

 Lebo… poviem, ako to vnímam celý život: na obrazovke pre mňa divadlo neexistuje a asi nikdy nebude.

Cenu Akadémie 2019/2020 podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Partnerom Ceny Akadémie je Literárny fond.