13.12.2019

Peter Pavlac: Hľadanie kritéria

Krátka úvaha člena vrcholovej komisie nad štrnástimi inscenáciami nominovanými na Cenu Akadémie.

Vychádzam z dvoch predpokladov:

Všetky kontaktom a záujmom dostupné divadelné inštitúcie/združenia/spolky/projekty spadajúce do referenčného rámca vytýčeného Akadémiou divadelných tvorcov boli oslovené, aby nominovali svoje inscenácie, projekty, výsledky svojej divadelnej činnosti. Niektoré sa rozhodli zúčastniť, niektoré nie.
Štrnásť posudzovaných inscenácií mi bolo predložených ako výsledok prepojenia predpokladu č.1 a angažovaného pôsobenia série odborných komisií v prvom kole výberu.

Aby som sa mohol pokúsiť o vlastné „zhodnotenie“ , musím hneď na začiatok zdôrazniť, že sa už dlhé roky principiálne nedokážem stotožniť s aktivitou, ktorá sa v spojitosti s umením skrýva pod pojmom „hodnotenie“ . Ak sa však o niečo pokúšam, tak je to aspoň sám pre seba si definovať, čo je pre mňa osobne hodnotou diela, na ktoré sa pozerám (ktoré zažívam). A práve táto definícia sa tak môže stať východiskovým kritériom, ktoré združuje povedzme aj štrnásť divadelných útvarov tak zásadne odlišných, že v bežných štandardoch posudzovania, s ktorými sa roky stretávam, vlastne absolútne nie je možné ich konfrontovať. Najmä preto, že samé osebe sa v takomto kontexte (ale bohužiaľ aj mimo neho) tieto štandardy stávajú len klišé (obsah, teda tematický rámec a forma, teda estetika, použitie prostriedkov na vyjadrenie obsahu). V takomto bežnom rámci je totiž vylúčené postaviť vedľa seba čo i len inscenáciu najväčšieho profesionálneho divadla s veľkým interným súborom a trebárs divadla „stagionového“ typu (teda divadla bez súboru). A schválne som nedal do konfrontácie ešte oveľa extrémnejší kontrast, ktorý v zoskupení týchto štrnástich inscenácií existuje.

Kľúčovým sa pre začiatok pre mňa stal pojem „autenticita“ , ktorý je v etymologickom slovníku vedený výkladom - pôvodný, hodnoverný, pravý, ale v latinčine a gréčtine priamo spájajúci dielo s jeho pôvodcom, čo v našom svete, kde význam je predmetom hry a interpretácie, môže smerovať aj k hľadaniu a úvahe nad pojmami súlad, súznenie, kongruentnosť tvorcu (autor, režisér, scénograf, hudobník, herec,…) s jeho dielom a teda vytvorenie hodnoty založenej na „osobnej a výpovednej pravdivosti“ . Prečo si myslím, že je to v dnešnej dobe oveľa podstatnejšie, než čokoľvek iné?

Cítim, že žijeme čas, ktorý generuje permanentné napätie podporené úzkym (až úzkostným) prepojením jednotlivých komponentov sveta, ktorého sme tvorcami, ale aj účastníkmi zároveň. A spoločne túto úzkosť chtiac-nechtiac zdieľame. Stojí za ňou (o.i.) aj jeden z najväčších výdobytkov civilizácie a tou je schopnosť a možnosť pochybovať. Za pochybnosťou je však niečo oveľa väčšie a to je zodpovednosť za argumentáciu, ktorá spochybňuje. Spochybňuje najmä istoty a piliere (hodnotové rebríčky postavené na príbehoch-mytológiách v rôznych podobách a podobenstvách), ktoré sa od čias Nietszcheho v znovu sa opakujúcich vlnách otriasajú v základoch a my stojac zoči voči týmto zrúcaninám, veľmi často lapáme po dychu. Už desaťročia.

Tvorca, ktorý si je toho vedomý, chápe najmä to, že nestačí mať len postoj a názor (ten majú aj neonacisti, konšpirátori, či iní vyznávači rôznych degenerovaných ideológií a vydávajú ho za svoje právo, aj keď popierajú očividnú realitu), avšak tvorca autentický (kongruentný) svoj postoj nie len plne reprezentuje, ale ho neustále preveruje protiargumentom a vedome sa tak dostáva do neistoty. Práve tej neistoty, ktorú produkuje uvedomenie si, že komplexnosť súčasného sveta už nie som schopný obsiahnuť žiadnym podobenstvom, lebo to samotnú komplexnosť nutne (a najmä negatívne) zjednodušuje. Preto sa (ak to vnímam a akceptujem) ocitám zoči voči nevyhnutnosti neistotu prijať, a teda dostávať sám seba do permanentného nepokoja. A s týmto vedomým zneistením kráča ruka v ruke aktivita nezabúdania na to, že by som mal mať snahu objavovať a rozumieť najmä principiálnej výnimočnosti (zvláštnosti) človeka. A nie ju v duchu „trvalo udržateľného rastu“ vymeniť za cestu k „nadčloveku“ (v akejkoľvek podobe - náboženskej, technologickej, …) ako sa to dnes, bohužiaľ, v našej civilizácii deje. Je to asi jedna z najväčších výziev, aké ja osobne v súčasnosti vnímam (nie len pre umenie). Pre tvorcu je to však skôr „kríž“ , než katarzia z naplnenia. V dobe tohoto permanentného napätia a úzkosti sa totiž každá kongruentnosť, ktorá vysloví pravdu o svojej neistote stáva oveľa jednoduchším terčom útoku zvonku (médiá, sociálne siete, virtuálny svet ako taký), ale i z okruhu najbližších a napokon i z vnútra seba samého. Úzkosti, depresie, falošná nádej, samovražda… Lenže kde sa skrýva tá skutočná nádej?

V logike celej tejto úvahy sa mi potom akosi automaticky preskupili všetky inscenácie do nečakaných podskupín (a priznávam otvorene, že ide o úvahu viac intuitívnu, než exaktne racionálnu, tá totiž v takej rôznorodosti prístupov zlyháva).

V jednej skupine tak pre mňa veľmi blízko seba zrazu stoja inscenácie ako Posolstvo z inej planéty (Divadlo z pasáže), Kopanec (DJP Trnava), Pieskovisko (DAD Prešov), Teror (Thalia Košice) či Ruské denníky (SND), v druhej skupine zasa Biblia (Divadlo Aréna), Pastierska symfónia (Divadlo Pôtoň), Masa a Moc (Antiteatro), Komédia o Boháčovi a Lazarovi (SKD Martin) a v tej ďalšej zasa Mechanický pomaranč (DAB Nitra), Zem pamätá (SKD Martin), Adamove jablká (ŠD Košice), či Projekt 1918 (SND) a z pochopiteľných dôvodov o čosi samostatnejšie stojaci Ujo Váňa (MDPOH). Je celkom zrejmé, že zrazu nie je možné vytvárať rebríčky, len skupiny s viac či menej postihnuteľným vzťahom k vyššie definovanému kritériu (uhlu pohľadu) nie len na umenie, ale aj na seba samého. Až to mi pomohlo všetky tieto nezvyčajne rôznorodé inscenácie dostať aspoň čiastočne do konfrontácie, ktorá je conditio sine qua non akejkoľvek ceny, súťaže, ankety. Až tam stoja vedľa seba (nie proti sebe) viera v silu mytológie (podobenstva) a jej spochybnenie (až ironické) rovnako ako snaha o „dokumentárny“ pohľad na zrod zla v človeku až po hyperautenticitu posolstva o dobre očami hercov zdravotne znevýhodnených (kde téma doslova splynie s tvorcom). V takomto kontexte zrazu nie je rozhodujúce, či pracujeme s historickým materiálom, alebo dokumentárnou fikciou z prítomnosti, dokonca nie je rozhodujúce ani to, či narábame vylúčne s naratívami reprezentujúcimi náboženské (spirituálne) myslenie, alebo tými, čo odrážajú len primárnu etiku medziľudských vzťahov. Každý jeden sa totiž stáva legitímnym nástrojom tvorcu (autentického, viac, či menej) a obháji sa až zoči voči realite, ktorá mu nájde alebo nenájde miesto v prieniku s vedomím prizerajúceho sa a prežívajúceho (a celkom zámerne nepíšem s jeho „dušou“ ). Výsledný záujem (a odozva) však nikdy v skutočnosti nezávisí len od už viackrát spomínanej kongruentnosti, až také jednoduché to, bohužiaľ, nie je. To však vnímam skôr ako daň už spomínanej neuchopiteľnej komplexnosti súčasného sveta. (Schopnosť prijať skutočnosť, že satisfakcia sa možno nikdy nedostaví, je v dnešnej dobe asi tiež potrebnou výbavou tvorcu).

Čo je však podstatné zdôrazniť, a považujem to za nevyhnutné, je fakt, že spomínaný uhol pohľadu neprichádza zvonku, nie je ani literárno-vedným, ani teatrologickým, ani filozofickým konštruktom, ktorý určí mantinel (a nutne zjednodušujúco poskytne možnosť mierne alibisticky zaujať stanovisko), ale produkuje ho samotná skladba týchto konkrétnych inscenácií, a teda záujem tvorcov vypovedať, či nevypovedať, hľadať spôsob ako, a najmä prijímať (či neprijímať) osobnú zodpovednosť za svoje konanie na poli umenia.

Aj preto je pre mňa najväčším „víťazstvom“ tohoto momentu skôr nutnosť generovať úplne iné kritériá, tie ktoré vyplývajú z diel samotných, vytvárajú prekvapujúce kontexty, nečakané konfrontácie a hlavne uhly pohľadu, ktoré opúšťajú bezpečné stereotypy a klišé rozhovorov na tému divadla, aké zažívam už roky a už roky ma nebavia. To je pre mňa výsledok tejto zvláštnej cesty a Ceny.

(pozn.: celkom na záver pridám len citát od jednej z pre mňa najväčších autorít umenia, aké som dostal možnosť spoznať a cyklicky sa mi vracia do života v dôležitých momentoch, za ktorý považujem i tento a nikdy pre mňa nebolo ťažké sa s ním stotožniť:

„Funkcí umění není, jak se lidé často domnívají, vštěpovat nějaké myšlenky, podsouvat ideje nebo sloužit za příklad a vzor. Cílem umění je připravit člověka na smrt, zúrodnit a zkultivovat jeho duši, dát ji sílu obrátit se k dobru.“

(Andrej Tarkovskij - Zapečetěný čas))