05.12.2020

z cyklu zamyslení - Viki Janoušková: Naozaj sa toho deje veľa

(z cyklu zamyslení členov komisií Ceny Akadémie 2019/20)

Nápad spísať tieto zamyslenia vznikol v čase, keď sme ako organizátori Ceny boli nešťastní, že vzniká málo reflexií konkrétnych inscenácií a nebude čo ponúknuť. No zároveň sme si uvedomili, ako veľa sa deje…

Naozaj sa deje veľa… a tak na záver exkurzu do mysle divadelníkov dovoľte v rýchlom slede obrázky tém, ktoré sa neobjavili… 

V prvej vlne pandémie bolo dosť zreteľne náš sektor rozdelený na tých, ktorí sa dostali do akéhosi stoptimu a vzduchoprázdna a tých, ktorí nestíhali, lebo sa snažili buď hľadať cesty, ako divadlo a povedomie o ňom prežije, teda online čítali na pokračovanie, písali svoje výtvory, pomáhali ich online šíriť, iní sa snažili uchopiť situáciu a odovzdávať návrhy opatrení patričným inštitúciám a nakoniec niektorí sa pokúšali jednotlivé komunity sieťovať, lebo bez toho by sme túto dobu v zdraví nemohli prežiť…

A tak kolega, keď som mu raz ozvala, zavnímal môj dosť rýchly tempo-rytmus a reagoval: „Jasné, nestíhaš, som si aj myslel, že patríš k tým druhým… poď, o čo ide?“ . A zrazu nastalo uvoľňujúci súzvuk bez vysvetľovania. Aj on patril k tým druhým. - Možno tým prvým som trochu závidela, aj mne by bol dobre padol meditačný medzičas.

- Druhá vlna je iná, už sa neviditeľne stiera rozdiel medzi spomínanými skupinami, už sa k nám všetkým plazí pasivita a stále ťažšie je preraziť krustu vlastnej do seba zachumlanej osobnosti…

 Dosť rušivým aspektom prvej vlny korony boli pre mňa reakcie časti verejnosti na umelcov. – Choďte vykladať tovar…! – To bolelo.
Uvedomila som si, že vo verejnom priestore už dlhodobo kolujú 2 predsudky o umelcoch, dva protikladné predsudky. Prvý: umelci sa topia v peniazoch, nepotrebujú pomoc. Druhý: umelcom netreba platiť, sú to blázni a nadšenci, však oni radi urobia vec aj zadarmo. – Prečo protikladné? Jeden vychádza zo závisti, druhý z podceňovania a bagatelizovania našej práce. Obidva predsudky sa stali v čase pandémie citeľnejšie, a to nielen vo verejnosti, ale aj v prístupe jednotlivých zodpovedných inštitúcií… A to zasiahlo do čierneho, pre mnohých do existenčného čierneho…! - Zvláštne je, že podobný mix emócií cítiť niekedy aj so strany amatérov k ich profesionálnym kolegom… – téma by stála za bližší exkurz, aký vlastne je mentálne zakódovaný vzťah ku „komediantom“ na Slovensku…

Nové, i keď predtým tušené poznanie bolo, že ani len štát, nieto, že verejnosť, desaťročia netuší, ako nezávislá / nezriaďovaná kultúra vlastne funguje…

Od posielania vykladať tovar sa časom však predsa len začal diskurz pomaly obracať: „Hovoríte, že mali šetriť?!… - to sú grófske rady pre tých, ktorí už pred epidémiou obracali každé euro a teraz často nemajú čo obracať.“ – Áno – presne vystihnutý príbeh ľudí z nezávislého divadla… a balzam lúča porozumenia.
Naša obrana? Od boľavého sklamania bol len krok ku snahe zadefinovať prínos kultúry… A v jednej staršej televíznej relácii mi prišla ozvenou odpoveď:
„Mať nadhľad nad svojou pravdou je veľmi ťažké. Ale civilizácia nie je uskutočniteľná, ak nemá dostatok ľudí nadhľad nad čisto osobným pohľadom…“
– Výborne, aj túto na vlastnej koži prežitú skúsenosť a schopnosť nadhľadu priniesli tieto podivuhodné mesiace… - očakávať nadhľad a prijímať dôveru znamená nadhľad mať a dôveru aj dávať…“

Od tohto poznania bol len krok ku spájaniu sa ľudí – nezávislému divadelníctvu by trvalo roky vytvoriť sieť medzi jednotlivými subjektami. Teraz, v čase pandémie to trvalo od zárodku k výsledku pári mesiacov… – Ďalší turbulentný proces v divadelníctve pod pláštikom vákua bez divadla.. – Zrod spolupatričnosti a pomalé obnovovanie tak podstatnej dôvery, bez ktorej paradoxne v divadle nemôže vzniknúť žiadne zásadné dielo… Dôvera sa nedá prijímať bez schopnosti ju dávať…

A takto by som v radení myšlienkových obrazov mohla pokračovať ešte dlho, tak neuchopiteľne nabitý je tento čas, týchto vlastne asi len 8 mesiacov[](<>)… naozaj sa toho deje veľa.

 Ako bodku za týmito zamysleniami dovoľte ešte jeden subjektívny postreh:
To zdanlivé ticho je naplnené nielen samotou a strachom, ale aj podivnou zmesou emócií pri zriedkavom zážitku z predstavení, ktoré napriek všetkému som mala možnosť vidieť, radosti, že sedím v divadle, že môžem spoločne zdieľať svoje myslenie a počúvať, čo nám kolegovia chcú odovzdať a v závere vďačnosti, že napriek všetkým prekážkam kolegovia považujú za dôležité sa so mnou stretnúť…

Taká obnovená, i keď bizarne, slávnosť zážitku divadelného predstavenia…“