12.07.2019

Bratislava 1 - Vyhodnotenie Ceny Akadémie za daný okruh

Na divadelné ocenenie „Ceny Akadémie za divadelnú inscenáciu sezóny“ sa do okruhu Bratislava 1 v sezóne 2018/2019 prihlásilo sedem rôznych divadiel s deviatimi inscenáciami.

Tak sa spoločne vedľa seba ocitli inscenácie samosprávnych a etablovanejších divadiel Divadla Aréna, Divadla ASTORKA Korzo ´90 alebo Mestského divadla P. O. Hviezdoslava s inscenáciami nezávislých, respektíve nezriaďovaných divadiel, ktoré fungujú v iných podmienkach, a z toho často pramení aj ich originálna divadelná poetika. Medzi nimi sa v okruhu Bratislava 1 ocitli už skúsení tvorcovia Prešporského divadla, pomerne mladé zoskupenia Divadlo Petra Mankoveckého (DPM) a Divadlo NUDE, ale aj koprodukčná inscenácia nového zoskupenia KOLLEKTIV. Takéto rozloženie však bolo a je jedným zo zámerov Ceny Akadémie divadelných tvorcov, ktorá pri reflexii a hodnotení inscenácií kladie dôraz na názorovú a tvorivú autenticitu, občiansky, ľudský a divadelný étos ako aj vlastnú kreativitu tvorcov bez rozdielov.

Prihlásené inscenácie boli prirodzene žánrovo, námetmi, témami aj inscenačným jazykom a kvalitami rôznorodé. Bolo ku nim teda treba pristupovať individuálne so znalosťou kontextu ich predošlej tvorby či poetologického zamerania. Nie je preto prekvapujúce, že aj názory jednotlivých členov komisie na seba narážali, dokonca si v niektorých prípadoch protirečili. V tejto súvislosti je možné vysloviť dve hypotézy. Prvá sa týka pohľadu na divadelné umenie z perspektívy rozdielnej divadelnej skúsenosti, možno aj do istej miery subjektívneho vnímania členov komisie. Druhá, závažnejšia, hypotéza sa týka zrelosti a stability prihlásených inscenácií (značným problémom sa ukázala byť prílišná kolísavosť jednotlivých repríz najmä v hereckej zložke).

Pozrime sa na prihlásené inscenácie a to, čo ich spája, či vytvárajú isté línie alebo aspoň skupiny, či a čo ako celok signalizujú, kým prejdeme k ich jednotlivým parciálnym reflexiám.

Komisia sledovala a hodnotila inscenácie Biblia a Josef Švejk (Divadlo Aréna), Mala Dr. Csabová pravdu? (Divadlo NUDE), 1993 (Divadlo Petra Mankoveckého a Divadlo na cucky), Ujo Váňa a Cirkus Scapin (Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava), Lakomec? (Prešporské divadlo), Prípad B.umerang (KOLLEKTIV), Komúna (Divadlo ASTORKA Korzo ´90).

Nachádzajú sa tu u nás nie celkom časté monodrámy alebo presnejšie divadlo jedného herca, druhú skupinu tvoria inscenácie tzv. staršej a novšej literárnej a dramatickej klasiky Pri inscenovaní nedramatických predlôh (Biblia, Josef Švejk), ale aj Molièrových hier (Lakomec, Scapinove šibalstvá), sme sa stretli s voľnejším prístupom k dramaturgickému spracovaniu textu, čo je legitímnou licenciou tvorcov. Tretiu skupinu predstavujú inscenácie, ktoré by sme mohli považovať za autorské divadlo nadväzujúce v dobrom zmysle slova na postupy študentského divadla a kabaretu, kde je živnou pôdou pre tvorcov recesia, nedodržiavanie konvencií a podsúvanie podvratných významov.

Inscenácia Biblia v réžii Rastislava Balleka priniesla inšpiratívne performatívne scénické čítanie v podaní Juraja Kukuru. Zaujímavým a ťažiskovým bodom inscenácie je jej zaradenie do Občianskeho cyklu Divadla Aréna, čo ponúka zároveň interpretačný kľúč. Dramaturgička Saša Sarvašová a režisér Ballek vybrali a zoradili časti biblických textov tak, aby narácia vytvárala akéhosi sprievodcu vzťahu Boha a človeka. Protagonista na javisku nevedie dialóg len s textom, ktorý číta, ale aj s komorným orchestrom a obrazom, ktorý sám vytvára a stáva sa jeho súčasťou (inšpirácie J. Pollockom, A. Warholom a jeho Factory, …). Toto spojenie živého objektu s obrazom však niektorí členovia poroty označili za prázdne exhibovanie bez hlbšieho zmyslu. Iní členovia poroty zas boli toho názoru, že týmto prepojením sa zo samotného herca stáva živá výtvarná inštalácia paralelne s tým, ako pred našimi očami vzniká inscenácia. Výhrady zazneli aj na tému expresivity hereckého výrazu, „ukričanosti“ hereckého prejavu a k miere precíznosti javiskovej reči. Zmysel pre mieru by pristal biblickým príbehom o čosi viac v ich hlbinnom dotyku s obsahom a významom platným aj pre dnešok. Nestačí prekričať, treba aj jemne pohladiť na to, aby divák porozumel všetkým nuansám spletitých príbehov a ich posolstvám. Napriek tomu je inscenácia silným odkazom a vedie diváka priam antickým spôsobom od toho, čo je božské (vzťah Boh – človeka a vzťah človek – Boh), k otázke, čo je ľudské (vzťah človek – človek). Na niekoho záver inscenácie pôsobil príliš mentorsky a vyvolal pochybnosť o osobnom názore tvorcov k predvedenému a ukázanému. Pre iného bol kríž a výzva k láske v jej mnohorakých podobách opätovným potvrdením večných právd, ale aj toho, kde neustále zlyhávame.

Josef Švejk v réžii Jakuba Nvotu bol rovnako pôsobivým odkazom a sile humanizmu. Inteligentná a zručná dramatizácia textu, známeho svojím protivojnovým apelom, istotne má miesto na dnešnom javisku. Napokon, svedčia o tom aj súčasné zahraničné inscenácie Haškovho diela. Irónia a groteska, s ktorou Hašek prostredníctvom postavy Švejka nazerá na obyčajného človeka a jeho malý svet (aj so všetkou jeho vynaliezavosťou, figliarstvom a lenivosťou) uprostred veľkých dejinných a politických zvratov, nie ja taká vzdialená dnešku. Skôr naopak. Nvota to v inscenácii potvrdzuje, keď hovorí, že sme len klaunmi tohto sveta, kde vládne paradox, láska aj zištnosť, pravda aj klamstvo a kde blázon je ten najmúdrejší a najslobodnejší človek zo všetkých. Inscenácia však nebola vyvážená a kompaktná. Kým v prvej časti ťažila z kontrapunktu medzi tým, čo sa hovorí / ukazuje a čo z toho vzíde, druhá polovica za zmenila na sled síce šikovne, no predsa len viac vonkajškovo stavaných mizanscén. Výrazným prvkom inscenácie je jej muzikalita a nápaditá hudba Kamila Mikulčíka, ktorá výborne buduje dynamiku a temporytmus výstupov. Zároveň s jej pomocou herci vytvárajú hravé a spontánne divadlo. Všetko má však zrejme svoje pre a proti. Uprostred bohatosti nápadov sa postupne vytratila Haškova poetika a jeho groteskný, smutno-smiešny humor nahradil skôr estrádny humor inscenátorov. Na prvý pohľad presné typové obsadenie herca Mariána Labudu ml. do postavy Švejka vzbudzovalo samozrejme očakávania. Škoda, že s hercom režisér nepracoval do hĺbky, ale zostali v rovine vonkajškového stvárnenia. Nepomohla ani výrazná štylizácia a tvárová maska ostatných postáv, ktorá mala Švejka ako postavu, herecky stvárnenú až úsporným civilným prejavom, vydeliť z javiskového panoptika. Práve tu nefungoval kontrast, ktorý mal vznikať. A azda aj preto sa nie celkom podarilo priniesť haškovský humor, ktorý prekvapí jeho druhou, smutnejšou tvárou pravdivosti o nás samých.

K inscenačnej klasike sa prihlásil aj režisér Marián Pecko inscenáciou hry A. P. Čechova Ujo Váňa. Bola to jeho prvá réžia tohto autora a transformovala sa do podoby tradične a zručne urobenej inscenácie. Prečo Ujo Váňa? Pýtali sa aj členovia komisie, hľadajúc aktualizačný prvok, ktorý by potvrdil, že nejde len o vďačný kus, určený pre oddych a zábavu mestského publika – teda má zároveň aspoň naznačiť čosi vážne, nie len nezaťažiť, aby divák odchádzal domov s ľahkým krokom, neunavený prílišným premýšľaním. Téma duševne osamoteného a bilancujúceho človeka, ktorý fyzicky žije uprostred často egoistickej spoločnosti, je samozrejme aj životným pocitom dneška. Aký je zmysel takéhoto života a pocitu? Prečo žijeme na mieste a neustále vytvárame živnú pôdu pre bolesť a zranenia – vlastné aj tých druhých? Dá sa z tohto kolobehu uniknúť a žiť šťastne? Je východiskom pracovať, byť užitoční, nájsť v tom zmysel a byť tu jeden pre druhého? Inscenovať Čechova znamená mať k dispozícii dobrých hercov. Alexander Bárta ako Váňa využil svoju mimoriadnu hereckú príležitosť a v záverečných pointách dokázal presvedčiť aj náročného diváka, že vie o čom hrá a herecky to vníma detailne. Ujo Váňa je hrou založenou na veľmi zložitom uvažovaní o existenciálnych otázkach zmyslu ľudského údelu. Postupné obnažovanie tohto bazálneho motívu v postavách Váňu Vojnického a doktora Astrova (Peter Nádasdi) je pravým zmyslom tejto nadpriemernej inscenácie. Menej pôsobivé je to v ženských postavách. Jelena v podaní Kristíny Greppelovej je málo dynamická, hrá viac na nudu a nehybnosť, než na rafinovanosť a jemné pradivá ženských zbraní. V Soni sa Andrea Sabová akosi stráca. Je obsadená proti svojmu typu, a tak nás nepresvedčí o tragickom údele Soni, čo márni svoj život v oddanosti starému egocentrikovi Serebrjakovovi (František Výrostko), ktorý ju už dávno pripravil o sebalásku a ľudskú dôstojnosť. Napriek nespornej pôsobivosti inscenácie ako celku, nevyhla sa istej zdĺhavosti či absencii dôrazu na detailnejšiu stavbu situácií a kresbu charakterov.

Na hereckých výkonoch bola postavená aj inscenácia Cirkus Scapin, ktorú môžeme vnímať ako pokračovanie režiséra Romana Poláka vo ráznych aktualizáciách J. P. Molièra. Scapinove šibalstvá tento raz žánrovo, ba až druhovo, pozmenil na cirkus, čo je samo o sebe výpovedné. Naznačuje to časový a žánrový posun, ale aj posun spoločenský od azda neslušnej komédie či frašky k cirkusu, ktorý postavy prostredníctvom svojho konania na javisku predvádzajú ako pars pro toto súčasnosti – cirkus, ktorý sa mení vo virvar. Režisér aktualizoval postavy – typy a pripodobil ich povahovo i zovňajškom dnešku. Molièra a jeho východiská, majúce korene v commedii dell arte, tak v podstate dekonštruoval, text prispôsobil svojmu zámeru (až možno uvažovať o inscenácii na motívy Scapinových šibalstiev), jazyk napospol zosúčasnil. Režisér vsadil viac na zábavu a atraktívnosť tvaru. Viacerí členovia komisie sa však zhodli na tom, že išlo o zábavu niekedy prvoplánovú, ukričanú a chýbala jej miera vnútornej prepojenosti. Polák ponúkol neskrývane aj niekoľko zámerných schválností a dráždivých, až iritujúcich nápadov, ktoré divák buď od začiatku prijme, alebo sa od bujarej komediálnosti postupne odpojí. Vonkajškovosť zvíťazila nad možnosťami obsahu, avšak ani Molière sa nezdráhal podsúvať sa svojmu publiku a zabávať ho k spokojnosti. Otázne je, či si s týmto konceptom dnes vystačíme.

Inscenáciou ďalšieho Molièrovho textu bol Lakomec? v réžii Ivana Blahúta. Opäť môžeme hovoriť skôr o inscenácii na motívy…, a opäť vysloviť otázku, prečo takýto výber. V tomto smere sa ukázali kontrastné názory členov komisie, akoby videli rôzne predstavenia tej istej inscenácie. Kým časť komisie vyslovila názor, že išlo o netradičné divadlo, ktoré stavia na hercovi a dôslednej režijno-hereckej práci s minimom scénografických pomôcok a efektov, koncepčne dobre premyslené, druhá časť komisie videla aj značné rezervy. Chýbala jej väčšia dávka hereckej súhry a režijnej vynaliezavosti (čiže práve nekonvenčnosti) v riešení mizanscén. Otázkou sa stala režijno-dramaturgická koncepcia a výklad. Najpodstatnejšou zmenou oproti originálu bolo zostručnenie hry, aktualizácia reči postáv, zmena situácií a najmä zmena motivácií postáv, a tak aj konečnej pointy. Lakomec Harpagon už nebol vetchý starec, ktorý lipne na svojom majetku a perfídne manipuluje rodinné okolie. Bol to muž v najlepších rokoch, ktorý sa teší z toho, že do svojich detí zasial neduhy ziskuchtivosti a klamstva vo svoj prospech. Niekoľkokrát s potešením zopakuje repliku – sú to moje deti! Genetický prenos vlastností takmer nevyhnutných pre súčasnosť bol úspešný. Avšak, položme si otázku, čo tvorcovia týmto posunom zároveň odkazujú. Je ozaj také dobré, že deti okradnú svojho otca, že defraudujú rodinný majetok (akokoľvek získaný) rovnakým spôsobom, ako to robil ich otec, že sa v hre nenájde jedna kladná postava, že fígeľ je nahradený vypočítavým činom? Navyše, celý tento posun bol zasadený do rámca Harpagonovho sna – ide o dosť nenápadité riešenie, ktoré pokrivkáva aj v rovine výkladu. Sníva niekto (ak to nemá byť nočná mora) o takomto vyústení svojho rodinného života? Dôležité je však pokúsiť sa odpovedať na to, čo mohlo spôsobiť rozdielnu recepčnú skúsenosť. Ak inscenácia stavia na hercoch, je možné ospravedlniť isté koncepčné nedostatky, dokonca drobné nelogickosti. Ak sa však od začiatku hercom nepodarí maximálna vzájomná súhra, celok sa rozdrobí, inscenácia stratí rytmus, výstupy sa stanú mdlé a uniknú pointy.

Mala Dr. Csabová pravdu? performerky Lýdie Ondrušovej venovala pozornosť postaveniu ženy v dnešnom svete, prízvukujúc aj jej postavenie v časoch predošlých. Žena a jej intímny svet, osobná sféra a verejné postavenie či obraz ukotvený vo verejnej pamäti sú príznačnými témami pre tvorkyne a tvorcov Divadla NUDE, ruka v ruke s voľbou jednoduchých scénických prostriedkov. Jednoduchý scénografický prvok – použitie sťahovacej spodnej bielizne odkazoval na to, že všetky ženy chcú pôsobiť v očiach tých druhých lepšie, ako je to v skutočnosti, neustále niečo predstierajú a zároveň sú zošnurované (stiahnuté) pravidlami, ktoré nastavila spoločnosť a často sú obmedzované aj nimi samými. Diskurz formou pastiše, vedenej od konkrétneho osudu ženy až k teóriám prezentovaným najmä formou video projekcií, má kultivovanosť aj jemný humor. Tvorcom išlo nemenej o pohľad na manželstvo ako inštitúciu. Všetko však ostalo v náčrte, než v podobe hlbšieho prieniku do tohto veľmi súčasného a aktuálneho problému. Viac precíznosti, koncepčnej prepojenosti aj presahov do kontrastných osudov žien by nezaškodilo. Ondrušová nedokázala v tomto divadle jednej herečky uniesť ťarchu celej inscenácie, ktorej temporytmus a aj dramaturgická stavba jednotlivých častí, ich prepájanie, boli problematické. Ak si uvedomíme, že takýto typ divadla sa odohráva v intímnej blízkosti s obecenstvom, ktoré sleduje „face to face“ konkrétne konanie herečky, precíznosť je nevyhnutnou podmienkou toho, aby diváka tvorcovia strhli k spoluúčasti a nebol len oddeleným pozorovateľom.

Podobne zoskupenie mladých tvorcov Divadla Petra Mankoveckého a Divadla na cucky prišli s hravou a možno miestami aj „drzou“ inscenáciu 1993 v réžii Silvie Vollmannovej. Ako jedno z mála divadiel sa v tejto sezóne venovalo téme rozdelenia Československej federatívnej republiky v roku 1993. Tento počin je zaujímavý aj preto, že sa k téme demokratizačných, štátotvorných, národných a s tým súvisiacich medziľudských zmien vyslovili mladí ľudia, ktorí azda nemohli byť ani ich priamymi pozorovateľmi, no v podmienkach ich následkov žijú. Táto téma je dodnes veľmi citlivá – ľudsky i politicky. Inscenátori sa netajili svojím kritickým postojom k rozdeleniu federácie. Azda by sme mohli tento postoj označiť aj ako čechoslovakistický, ak by cez jednotlivé výstupy (či skôr hravé etudy) nezaznievala zreteľná európska skúsenosť a trochu toho vzájomného súperenia. Veľmi vtipné scénky však tvorcovia nepovýšili na úroveň napr. politického divadla či hlbšej sondy. Ostali sme skôr v humornej interpretácii starých známych klišé – pragocentrizmus vs. zvyšok krajiny, hádanie a vyslovovanie krkolomných českých a slovenských slovíčok, dátumov, vyjadrenia Václava Klausa, Vladimíra Mečiara, Václava Havla a pod. Nejeden pamätník za takýmito etudami oživil spomienku na 90. roky a svoju vlastnú skúsenosť. Žiaľ, inscenácia ostala sledom aditívne radených etúd či výstupov, pričom táto fragmentácia nebola jej pridanou hodnotou, ale naopak, budila zdanie nedokončenosti a neusadenosti inscenácie. Jednoducho povedané, videli sme dobré študentské divadlo, kde častí ešte nevytvorili celok, avšak ponúkli hercom priestor na vyjadrenie osobného názoru, ktorému nechýbal zmysel pre recesiu, ale aj hľadanie odpovedí na to, ako to bolo a ako je to dnes.

Prípad B.umerang v réžii Petra Maťa bol pokusom o politický kabaret. Zaujímavé bolo prepojenie činoherných častí s folklórnymi výstupmi SĽUK-árov, ktoré inscenáciu oživovali a zároveň vtipne hyperbolizovali, ba až parodovali Slovensko a Slovákov. Originálne bolo priestorové zasadenie inscenácie do reálneho baru Bohéma, ktorý na jednej strane umožnil netradičné mizanscény, na strane druhej zas limitoval réžiu aj hercov. Pôsobivé bolo neplánované prepojenie vnútra baru, kde sa odohrávalo predstavenie o čakaní na Gorbačova v sedemdesiatych rokoch, s vonkajším svetom dnešnej ulice, ktorý prenikal cez veľké presklené okná. Slabinou inscenácie z divadelného pohľadu bol už samotný text a práca dramaturgičky Alexandry Rychtarčíkovej. Dialógy boli príliš doslovné, menili sa často na vyrieknuté tézy, a tak chýbal priestor na budovanie situácie a aj vzťahov postáv. Tým pádom sa inscenácia stávala menej kontaktnou s obecenstvom a aj hercom nedávala príliš veľa priestoru na kreáciu, ich výkony tak boli menej uveriteľné. Hra Eugena Gindla len zľahka hovorí o „čakaní na Gorbiho“ na Orave. Protagonistami príbehu sa stali Jano, Pišta, Svetlana a Šepkár. V zľahčenom tóne nám približujú realitu a reálie obdobia Perestrojky aj úzkosti a nočné mory súdruhov, ich každodenné zvyky - pevne napojené na pitie vodky a stranícke privilégiá. Hodinové predstavenie je len prvou časťou divadelného stvárnenia tejto stále znepokojivej témy. Veď aj dnes táto „historická skúsenosť“ určuje správanie zbohatlíckych potomkov straníckych elít. Akurát tí nešikovnejší sa stali bielymi koňmi a tí šikovnejší pestujú naďalej zvrátenú morálku spoločnosti. Vzhľadom na vek protagonistov vyvstáva otázka, komu je inscenácia vlastne určená. Možno ju ocení stredoškolské publikum, ktoré o tomto období a témach, ktoré prináša, vie len málo. Zatiaľ sme sa stretli viac s ambíciou „oživiť“ atmosféru doby, ktorá scénicky nedorástla na predchodcov takéhoto typu divadla z minulosti.

So súčasnou témou, ktorá má potenciál osloviť dnešného diváka, prišlo aj Divadlo ASTORKA Korzo ´90. Komúna autorov Thomasa Viterberga a Mogensa Rukova v réžii Juraja Nvotu prinieslo iné testovanie medziľudských vzťahov a súžitia prostredníctvom príbehu členov komúny, vytvorenej na pilieroch tolerancie, slobody a vzájomnosti. Inscenácia skúma ľudské možnosti ako ustáť svoje vzťahové zložitosti, ktoré prinášajú vždy nové a nepoznané dynamiky, čo ohrozujú nielen našu integritu, ale napokon aj schopnosť zvládnuť ťarchu života v závislosti od svojej voľby či predstavy. Krutosť aj nemilosrdnosť rozhodnutí členov komúny sa ukrýva za na prvý pohľad zľahčujúcim spôsobom ich existencie. Veď len tá, čo doplatila na dôveru, síce krutým, ale zaslúženým trestom, odrazu zavadzia. Prekáža tu totiž jej priveľký, ba vraj „neopodstatnený smútok“, ktorý samozrejme zavadzia dobre fungujúcemu kolektívu vernému „neznesiteľnej ľahkosti bytia“. Silná téma priam analyticky koncipovanej predlohy však ostala režijne a herecky nevyužitá. Komisia sa takmer unisono zhodla, že neuralgickým bodom inscenácie o komúne bolo práve herecké stvárnenie komunity. Tá nebola ničím vnútorne zjednotená, ale rozpadala sa na sólové výstupy hercov, v ktorých zanikali vzájomné dramatické vzťahy. Ak sa nepodarí od začiatku vytvoriť ilúziu komúny, nie je neskôr čo riešiť pri jej narušení a rozpade. Ako a prečo sa teda menili jednotlivé vzťahy a postoje členov komunity? To je najzaujímavejší potenciál hry a aj inscenácie, ktorá sa napokon spoľahla na ilustráciu a to, že divákom stačí ponúknuť typ jednej nešťastnej obete namiesto radu dráždivých dramatických situácií.

Pokúsme sa teraz pozrieť na témy, ktoré tvorcovia, ako náhodne vytvorený inscenačný celok, artikulovali a ktoré vystúpili nad známe či pomerne ľahko čitateľné (rôznorodé) námety hier a scenárov. Spoločnou témou bol dnešný človek. Samozrejme, bolo by to príliš zjednodušené zastrešenie. Pokúsme sa trochu túto generálnu tému rozvinúť. Všetky inscenácie boli zamerané na otázky o dnešnom človeku a jeho bytí uprostred ním samým vytváraných hodnotových a existenciálnych noriem, hodnôt, zvyklostí a podmienok. Týkali sa toho, čo si dnes sami vytvárame a akceptujeme ako naše dané hodnotové a životné okolnosti, pričom v takýchto podmienkach často nie sme spokojní, nevieme šťastne a naplnene žiť. Z toho zas na druhej strane pramení istý smútok, ktorému sa vzpierame prostredníctvom ironických a groteskných úškrnov. Podobné cítenie divadelníkov nebolo cudzie ani predchádzajúcim obdobiam. Boli to však obdobia zvonka pochádzajúcej a diktovanej neslobody, zatiaľ čo dnes, zdá sa, táto nesloboda preniesla sa do vnútra človeka. Azda nebudeme ďaleko od pravdy, ak tento transfer, na ktorý divadelníci upozorňujú, pripíšeme následkom bezbrehej spoločenskej slobody, demokratizácie a liberalizácie, ktoré boli či sú ľuďmi deformované a s nimi boli a sú aj doteraz uznávané hodnoty spochybnené a premieňané. Uvedené inscenácie však vypovedajú, každá vlastným spôsobom, o potrebe ľudskosti a slušnosti, ktorú môžeme nájsť len v samých sebe.

Komisia okruhu BA 1: Zuzana Bakošová-Hlavenková, Elena Knopová, Anton Korenči, Monika Michnová, Jana Strnisková

Z čiastkových reflexií vypracovala Elena Knopová.

DO DRUHÉHO KOLA CENY AKADÉMIE ZA SEZÓNU 2018/19 KOMISIA BRATISLAVA 1 NOMINOVALA 2 INSCENÁCIE BEZ UDANIA PORADIA:

Inscenácia Divadla Aréna Biblia (réžia Rastislav Ballek)
Inscenácia Mestského Divadla P.O.H. Ujo Váňa (réžia Marián Pecko)