16.07.2019
Východ - Vyhodnotenie Ceny Akadémie za daný okruh

Komisia Akadémie divadla Východ v zložení: Tatiana Masníková, Karol Horák, Róbert Kobezda, Miron Pukan a Géza Hizsnyan hodnotila v sezóne 2018/2019 7 inscenácií štyroch prihlásených divadiel: Divadlo Alexandra Duchnoviča, Prešov, Štátne divadlo Košice, Spišské divadlo, Spišská Nová Ves a Divadlo Thália, Košice.

Všetky štyri divadlá sú zriaďované, dve z nich patria k národnostným, hrajúcim v jazyku národnostných menšín (DAD Prešov v jazyku rusínskom, Divadlo Thália v jazyku maďarskom). V prihlásených tituloch je klasická dráma, súčasné hry, divadelné adaptácie prózy, filmu aj rozprávky. Takmer vo všetkých inscenáciách je prítomná snaha o aktuálnu „výpoveď“, predovšetkým k otázkam morálky jednotlivca aj spoločnosti. Štýlovo sme mohli vidieť snahu o nájdenie „modernej divadelnej formy“ v inscenovaní klasickej drámy, o využitie klasickej formy so sústredením sa na hereckú prácu aj štylizovanú hru v komornom priestore. Umelecko-estetická úroveň inscenácií bola rôznorodá, podľa názoru väčšiny porotcov však tri inscenácie jednoznačne vynikali z celkovej ponuky.

Hra Michala Walczaka: Pieskovisko sa podľa názvu odohráva na detskom ihrisku – pieskovisku, jej „hrdinami“ sú deti On a Ona, ktoré si hľadajú, no nenachádzajú cestu k sebe, miesto spoločnej hry zostávajú osamotené. Ide však o modelovú situáciu, o všeobecne platný model neschopnosti komunikácie. Režisér Braňo Mazúch sám navrhol scénu - biely takmer laboratórny priestor, ktorý vyzdvihuje modelovú situáciu. Účinkujúce herečky (Iveta Fejková -Ona a Zdenka Kvasková – On) sú oblečené tiež do bieleho, s bielou pančuchou na tvárach. Stáva sa tak nepodstatným ich vek aj pohlavie, vzniká istá „neutralita“, ktorá dáva príbehu všeobecnejšiu platnosť. „Neutralita tváre nijako neuberá na umeleckom stvárnení hereckej postavy. Podtexty a hlasová modulácia / hlavne Zdenky Kvaskovej v úlohe On / jasne definovala a stvárňovala absurdnosť ľudského bytia, ktorú človek prežíva v ohraničenom existenciálnom pocite egocentrizmu.“ . Vzniká tak veľmi vyrovnaná, štýlovo „čistá“ inscenácia, ktorá dáva divákovi impulzy na uvažovanie o dôležitosti ľudskej komunikácie. Istým problematickým momentom inscenácie je nadviazanie priameho kontaktu s divákom, ktoré je štýlovým zlomom, ktorý podľa názoru porotcov nie je vyvážený významovým alebo iným prínosom. „Malým rušivým faktorom predstavenia je „prestávková“ anketa s divákom, ktorá nie je vôbec potrebná. Trochu jej chýba jasnejší cieľ, k čomu chce v dialógu s divákom dospieť, aby to ešte mohlo posilniť definovanie posolstva. No to, i napriek tomu, na konci hry zostáva až znepokojujúco aktuálne.“ „Inscenácia má prvky modernosti, hereckej čistoty i premyslenej režijnej koncepcie. Je vzdušné, nerušivé a estetické. Nesie jednoznačné atribúty divadelnosti. To je cesta ako dostať do hľadiska aj mladé publikum.“ „Pozitívne hodnotenie tejto inscenácie vyplýva zo skutočnosti, že je v kontexte činnosti spomínaného súboru jedinečným interpretačným počinom, pretože súbor pod vedením režiséra Braňa Mazúcha, v jednej osobe aj vysokoškolského pedagóga DAMU Praha, prezentuje osobitý typ interpretácie dramatického textu. Prejavuje sa to v minimalistickej scéne, v prekvapujúcej kostýmovej zložke (biele odevy podobné skafandrom, či kostýmy súčasnej mediálnej fantasy), no predovšetkým osobitým hereckým štýlom, ktorý nepreferuje mimetický princíp staršieho psychologického divadla, ale skôr brechtovsky „objektivizujúci“ hereckú prezentáciu s určitým odstupom od Walczakovej predlohy.“

Hosťujúci režisér Diego de Brea v Štátnom divadle v Košiciach si jednoznačne vytýčil cieľ inscenovať známu klasickú drámu škótskej kráľovnej Márii Stuartovej modernými divadelnými prostriedkami. „Prázdne javisko, visiace skoby, mikrofóny, čierny igelit, zvuk otvárajúcej sa väzenskej brány… všetky tieto a iné scénické atribúty napovedajú divákovi, že pôjde o moderné spracovanie romantickej Schillerovej tragédie. Minulé historické udalosti sú prenesené do ilúzie javiskovej prítomnosti, ktorú charakterizujú kanady, čierne kožené kabáty tak trochu pripomínajúce gestapo, čierno biele kostýmy…“ . Tvorcovia pristúpili aj k výraznej úprave textu, čo podľa názoru väčšiny porotcov výrazne redukuje, zjednodušuje príbeh, v ktorom sa stráca jemnejšia psychológia postáv a zložitosť ľudských vzťahov. Expresivita výrazových prostriedkov „prehluší“ ľudskú drámu a uberá hercom možnosť stvárnenia postáv. Jeden z porotcov však uviedol, že: „Základnú filozofiu hry, ktorú by sme mohli charakterizovať učebnicovo ako fakt, keď fyzicky porazená Mária prerastie Alžbetu vznešenosťou a morálnym prerodom v posledných okamihoch života, vnímame ako divadlo určené skôr intelektuálnemu typu publika, ktoré by mohlo byť viac informované, nielen o sémantike inscenačného počinu, ale aj o jednotlivých zložkách inscenačnej syntézy.“ „Plusom inscenácie je jej jemne moderný nádych. Druhým plusom zase skoro prázdny rozľahlý priestor, do ktorého je celková „ne-koncepcia“ inscenácie zasadená. Takýto predostretý priestor dáva inscenačné možnosti, no často je nesmierne zradný. Režisér De Brea sa stáva „absolútnym“ tvorcom inscenačného diela – kostýmy, scéna, výber hudby. Vykresľuje množstvo symbolov. Konflikt „ona - ona – oni“ je jasný od prvého momentu. Symboly sú až príliš čitateľné. Vytvára kombináciu reprodukovanej hudby so živými zvukmi, ktoré tvoria priamo aktéri predstavenia. Snaží sa pracovať s tempom, rečovou dikciou, deklamáciou textu, „polopatizmom“, expresiou až agresivitou. Mínusom predstavenia je jeho spôsob realizácie. Symboly pre symboly. Ich zmysluplné odôvodnenie hľadáme len veľmi ťažko. Nátlaková až agresívna tendencia je neopodstatnená. Charaktery hlavných postáv sú účelové. Predstaviteľka Alžbety divákovi predvádza bez logického zmyslu kŕčovitý charakter, s nekorešpodujúcimi gestami a expresívnym hlasovým prejavom… Na druhej strane Mária Stuartová je od začiatku do konca jednotvárna, s len veľmi drobnými zmenami, ktoré nie sú dotiahnuté.“ Inscenácia tak napriek snahe o modernú formu príliš neoslovila.

Režisér Ján Luterán vytvoril divadelnú adaptáciu slávneho filmu Andersa Thomasa Jensena, Adamove jablká, ktorú v spolupráci s dramaturgičkou Miriam Kičiňovou inscenoval v Štátnom divadle v Košiciach. Inscenácia pojednáva o pálčivých spoločensko-morálnych otázkach, a je výrazným prínosom k spoločensky angažovanému umeniu na slovenských javiskách. Jensenov scenár je „na jednej strane absurdný a na druhej strane fantasticky kombinuje rôzne druhy emócií. Zahŕňa ľudskosť, inteligenciu, skvelý humor, reálnosť i osobitosť. Divadelná hra neustále balansuje na hranici reality a absurdnej iracionálnosti a práve zásluhou jedinečného scenára otvára inscenačné možnosti, ktoré tvorivý tím využíva na jednotku; vo svojej bitke medzi zlom a dobrom…“ „Dej inscenácie uvádza diváka do života farára Ivana, pre ktorého zlo v človeku predstavuje len ľudský výmysel, pretože podstata každej ľudskej bytosti tkvie v jeho dobre. S analógiou Biblie je spojené aj počínanie vo vzťahu k zlu: „… stačí nastaviť aj druhé líce…“ Ivanova viera v dobro znamená prijať a prekonať utrpenie, bolesť, ľudský cynizmus, pokrytectvo, vášeň pre agresivitu, prejav akýchkoľvek negatívnych vlastností.“ „Režisér odhaľuje pred publikom humor z tragického, drámu vyplývajúcu z komických situácií a dialógov, nečakané momenty, či prekvapivé reakcie aktérov vo vzťahu jeden k druhému, ale predovšetkým ľudský rozmer obsiahnutý v celej poetike inscenácie, pretože v jej obsahu sa sústreďuje to, čo je najprirodzenejšie pre ľudský charakter: vzorec správania a presvedčenie.“ „Predstavenie v réžii Luterána odráža súčasnosť a predstavy do budúcnosti. Zároveň zaznieva jeho irónia nad štylizovaním sa do role zla, dokonca podčiarkuje túto myšlienku aj v hre s papierovými figúrkami v malej televíznej obrazovke, keď herci vystupujú zo svojich postáv, aby si zahrali bábkové divadlo – typu – hráme sa na zlých. O to viac vyniká v závere inscenácie katarzný moment, keď ponecháva dobro komickým spôsobom zvíťaziť a umocňuje divákovu túžbu: aké by to bolo vzácne, keby pozitívne malo v živote prevahu.“ „Štátne divadlo v Košiciach zaradilo do svojho repertoáru aktuálnu hru, ktorej text umožnil tvorcom svojou realizáciou rozvinúť obsah a tvar. Luterán nielen naplno túto možnosť využil, no zintenzívnil myšlienky o mimotextové možnosti a vizuálne výrazové prostriedky bez nadbytočných umelých prvkov. Priniesol mravné a sociálne posolstvo upozornením na rodiace sa totalitné pozície a posunul tento nebezpečný svetonázor až k výsmechu. Kolektív tvorcov vytvoril výnimočné predstavenie, v ktorom idealizovaný svet dobra je symbolicky spájaný s jablkom – stromom života, vierou v Boha, predstavou, že zlo je možné odstrániť jedine dobrom. Avšak vyššiu inštanciu nemusí nutne predstavovať Boh. Tou vyššou inštanciou je naša viera v morálne a duchovné hodnoty.“

Spišské divadlo nominovalo rozprávku Perinbaba. Adaptácia slávnej rozprávky bratov Grimmovcov Frau Holle sa vďaka filmu Juraja Jakubiska stala neoddeliteľnou súčasťou slovenskej kultúry. Vzhľadom na mimoriadny úspech filmu sú očakávania divákov veľmi vysoké, preto majú divadelní tvorcovia v prípade výberu tohto titulu výrazne sťaženú situáciu. Režisér Peter Palík, ktorý navrhol aj scénu, sa sústredil predovšetkým na vizuálne riešenie. „Inscenácia Petra Palíka „Perinbaba“ je vizuálne príťažlivá a výtvarne vystavaná. Zostavená pre oko i dušu zo skvostných výtvarných obrazov. Scéna na diváka pôsobí čisto, útulne a vyžaruje z nej pozitívne pôsobiaca energia. Od úvodných minút vťahuje detského diváka do deja, pre mnohých už aj tak známeho príbehu, no zároveň necháva pôsobiť i jeho fantáziu.“ Vzhľadom na problematickú prácu s hercom a na niektoré herecké výkony však celkový dojem diváka je v konečnom dôsledku ambivalentný. „Inscenácia upozorňuje na rozpor medzi ambíciou výtvarnej prezentácie a hereckým prejavom, ktorý nedotvára myšlienkový a umelecký rozmer vytváraný inými inscenačnými prvkami. Herecké akcie, stvárňovanie postáv, budovanie javiskového diania zaostáva za funkčnými metaforickými a symbolickými elementami, ktoré jediné nachádzajú odozvu v hľadisku. Postavu Jakuba prezentuje Tomáš Krištof popisnou infantilnosťou, Hajducha Petra Dzuríková stvárňuje nepravdivou a nútenou komikou. Vzniknutá priepasť štylizovaného alebo realistického herectva bráni divákovi nechať sa vtiahnuť do príbehu, jeho pozornosť sa prebúdza v momentoch obrazového riešenia situácií.“ Podľa názoru iného porotcu: „Plusom inscenácie je jej estetickosť a divadelnosť. Ako celok pôsobí na diváka príjemne. Režijný zámer je zosúladený s celým realizačným tímom, hudobnú zložku nevynímajúc. Rozprávka, v prozaickej alebo dramatickej podobe, by mala poskytnúť detskému divákovi zážitkovú rôznorodosť a toto v tomto prípade bolo splnené.“ Ďalší z porotcov uvádza: „Inscenátorom sa podarilo vo viacerých prípadoch vykreovať „obrazný“, chvíľami až magicko-realistický svet s podmanivými hudobnými motívmi (hudba: M. Geišberg, D. Špiner), ktorý môže osloviť nielen mladšieho diváka, ale aj tú vyššiu vekovú kategóriu.“

Druhá nominovaná inscenácie Spišského divadla bola Reštavrácia, divadelná adaptácia románu Jána Kalinčiaka Vladimírom Hurbanom Vladimírovom v réžii Michala Babjaka. Korupcia, volebné „machinácie“, obcovanie s hlasmi voličov majú silný aktuálny potenciál. Michal Babjak sa snaží aktuálnosť textu dostatočne vyzdvihnúť: Podľa hodnotenia jedného porotcu: „Režisér sa sústredil na predloženie negatívnej vzorky dobovej spoločnosti, ktorými sú karierizmus, túžba po teplom a výhodnom miestečku. Hrubosť a nekultúrnosť nemôžu zakryť pokrytectvo a bezzásadovosť, ani fenomén malomeštiactva. Nemôžu zakryť praktiky ako sú lož, intrigánstvo a podplácanie. Interpretovať slovenský klasický titul s aktuálnym posolstvom má význam i z hľadiska odhaľovania súčasnej slovenskej reality a jeho mravnej podstaty, ktorej črty nesú podobnú povahu ako Kalinčiakova Reštavrácia.“ Na dobre fungujúcej scéne Jaroslava Valeka režisér najskôr realisticky rozpracováva jednotlivé mizanscény, neskôr prechádza do groteskných polôh, využíva temperamentné pohybové, zábavné “vsuvky“. „Režijná koncepcia Michala Babiaka chcela viesť inscenáciu radostným smerom s veľkou pohybovou energiou, prechádzajúcou až do kabaretnej koláží spevov a tancov. Text hry totiž prináša veľký priestor k ľudovej zábave.“ Jedným zo základných problémov inscenácie je nevyrovnanosť hereckých výkonov. „Súbor SD sa zhostil inscenovania tejto historickej fresky na štandardnej interpretačnej úrovni (nie však bezo zvyšku), hoci by k celkovému dojmu prispela dôslednejšia dramaturgická práca (zásadnejšie škrty, výber nosných dramatických sekvencií držiacich fabulačnú os príbehu, presnejšie a neraz i invenčnejšie budovanie mizanscén v rámci dramaturgicko-režijnej koncepcie, koncentrovanejšie herecké výkony a hlbšie interpretačné rozkrytie vzťahov medzi postavami, aby chvíľami nepôsobili iba ako ploché, jednostrunové typy a pod.)“

Hra Ferdinada von Schiracha Teror nastoľuje mimoriadne aktuálny problém: či v prípade „neštandardných situácií“, ohrození, ktoré sa vymykajú bežným pravidlám a zvyklostiam civilizovanej spoločnosti, ako je napr. hrozba teroristického útoku, je nutné držať sa litery zákona, alebo je možné v určitých prípadoch z morálnych pohnútok, s cieľom zabrániť väčším tragédiám zákon nerešpektovať. Schirachova hra sa nesnaží dávať jednoznačnú odpoveď. Inscenácia Divadla Thálie z Košíc (r.: József Czajlik) sa zameria na podrobnú, všestrannú prezentáciu problému. Vzácne vyrovnané, vynikajúce herecké výkony, ktoré pre diváka presvedčivo prezentujú osobné presvedčenie jednotlivých postáv o svojej pravde. „Režisér Czajlik stavil na osobnú zainteresovanosť obhajcu a prokurátorky, psychologické herectvo a presvedčivosť hereckých výkonov, aby tak vyvážil balans medzi umením a dokumentárnym faktom. V tomto smere ponúka Czajlikova réžia cez prácu s hercom výrazný konflikt a drámu súbojov. Nepredkladá len úradnícke figúrky, ale charaktery ľudí, ktorí si stoja za svojím názorom a sú o ňom presvedčení.“ Vzniká tak jednotná, veľmi aktuálna, diváka silne oslovujúca, až „angažujúca“ inscenácia.

Druhou nominovanou inscenáciou Divadla Thália, bola dramatizácia niekoľkých poviedok Ljudmily Ulickej Ženské lži (Életművésznők). Výber tohto veľmi kvalitného, hodnotného literárneho diela, jej dramatizácia je výrazným, hodnototvorným dramaturgickým počinom. Uvedený text, aj inscenácia kladie otázky, či je možné zbaviť sa citov, žiť a konať len na základe racionálnych úvah, prečo si ľudia vymýšľajú klamstvá, a klamú aj seba samých… či klamstvami, niekedy úplne bizarnými, chcú ženy, ktoré ich prezentujú naozaj klamať (oklamať svoj okolie), alebo to pre nich znamená určitú snahu o tvorivosť, snahu zaujať svoje okolie… Režisérka Nóra Hidvégi v zaujímavo vytvorenom, delenom priestore (scéna Peter Klimo) inscenovala len voľne spájaný sled príbehov, ktorými divákom kladie otázky, odpovede neponúka. Majstrovsky, minucióznou presnosťou vypracovala komorné mizanscény, snažila sa o zjednotenie štýlu hereckých prejavov, menej sa je už darilo pri inscenovaní väčších celkov. Mali sme tak možnosť vidieť zaujímavú inscenáciu s hlbokou psychologickou sondou do ženskej duše, ktorej celkový dojem výrazne kazili veľké rozdiely v kvalite hereckých výkonov.

Poznámka: V úvodzovkách sú citácie z hodnotení členov Komisie Východ.

Vypracoval Géza Hizsnyan.
15. 7. 2019

Do druhého kola Ceny Akadémie za sezónu 2018/19 komisia Východ nominovala 3 inscenácie bez udania poradia:

Inscenácia Činohry štátneho divadla, Košice Adamove jablká (réžia Ján Luterán)
Inscenácia Divadlo Alexandra Duchnoviča, Prešov Pieskovisko (réžia Braňo Mazúch)
Inscenácia Divadla Thália, Košice Teror (réžia József Czajlik)